Omša svätá rozmnožuje milosť Božiu i slávu nebeskú

V mestách i mestečkách bývajú výročné trhy, na ktorých ponúkajú na predaj rozličné užitočné veci. Podobne robí cirkev svätá, ba celé nebo, trh, na ktorom ku kúpe ponúka najvzácnejšie veci. Čo predáva?

Milosť posväcujúca a pomáhajúca

Milosť Božiu a oslavu nebeskú. Snáď si povieš: To je vzácny tovar; kde zobrať peniaze, za ktoré by si ho človek kúpil?! Pre peniaze si nerob starosti; lebo hoci je ten tovar veľmi drahý, dostaneš ho celkom lacno, a kúpiš ho aj bez peňazí! Počúvaj ako nás volá prorok Izaiáš na ten trh: Vy ktorí nemáte striebra, ponáhľajte sa, kúpte si, a jedzte; poďte, kúpte si bez striebra, a bez zaplatenia vína a mlieka! (Iz 55, 1) Takisto tvrdí i Žalmista, že tieto nebeské veci je možné dostať zadarmo a hovorí: Milosť a slávu dá Hospodin. (Žalm 83, 12) A často dáva Pán milosť i slávu, ale zriedkakedy štedrejšie ako pri omši svätej. To chcem v tejto hlave dokázať, ale najskôr chcem vysvetliť, čo je milosť.

Milosť je vnútorná, nadprirodzená pomoc alebo dar, ktorý nám Boh udeľuje pre zásluhy Ježiša Krista pre naše duševné spasenie. Rozoznávame dvojnásobnú milosť: milosť posväcujúcu a milosť pomáhajúcu. Milosť posväcujúca je nezaslúžený nadprirodzený dar Ducha Svätého, skrze ktorý bývame z hriešnikov učinení spravodlivými, dietkami Božími a dedičmi kráľovstva nebeského. Podstata posväcujúcej milsoti spočíva v tom, že je nadprirodzenou, duši našej vliatou akosťou, pomocou ktorej bývame vyzdvihnutí nad svoju vlastnú prirodzenosť a sme účastní alebo podobní prirodzenosti Božej. Milosť posväcujúcu opisuje rímsky katechizmus takto: Táto milosť je, ako to pod trestom vylúčenia z cirkevi predkladá na uverenie všetkým veriacim tridentský koncil: nielen odpustenia hriechov a nielen akousi vonkajšou priazňou Božou k nám: ale Božskou, v duši väziacou vlastnosťou a ako leskom a svetlom, ktoré všetky poškvrny našich duší ničí a duše samotné krásnejšími a skvlejšími činí (De bapt. num. 49). Táto milosť zostáva v duši naveky, ak ju človek skrze smrteľný hriech z nej nevyženie. Milosť pomáhajúca je vnútorná nadprirodzená pomoc, ktorou Boh osvecuje náš rozum a našu vôľu pohýna k tomu, aby sme sa varovali zlého, ale chceli a konali dobré. Milosť pomáhajúca slúži k tomu, aby do našej duše bola uvedená milosť posväcujúca, alebo konaním dobrých skutkov bola v nás rozmnožovaná a zachovaná.

Vzácna vec

Akou vzácnou vecou je milosť Božia, o tom učí anjelský učiteľ, svätý Tomáš Akvinský takto: Cena celého sveta so všetkým, čo v ňom je, má pred Bohom nepatrnejšiu cenu než milosť jedného jedinkého človeka (1. 2. p. 113. a 9 ad 2.). Ba celé nebo so všetkými anjelmi sa s ňou nemôže ani porovnávať; a preto by mal človek za najmenší podiel na milosti Božej Bohu viac ďakovať, ako keby obdržal dokonalosť najvyšších duchov alebo keby sa stal celou mocou a vládou kráľom nebies i všetkých hviezd. Keby teda niektorý anjel mal podľa pravdy oceniť to, čoho je milosť Božia hodná: musel by vyznať, že najmenšia časť milosti má väčšiu cenu ako všetko zlato i striebro, ako všetky drahokamy a vzácne veci celého šíreho sveta. Toto je však sotva možné uveriť a tým menej pochopiť, a predsa je to pravda. Lebo ak má človek milosť Božiu, je priateľom Božím; a ako zomrie v tej milosti, Boh mu dá nebeské bohatstvá. Dá mu seba za odmenu, ako povedal Abrahámovi: Ja som tvoj obranca a tvoja odplata veľmi veľká (1 Mojž. 15, 1). Keďže však všetky poklady neba i zeme sú v Bohu, pretože Boh je nekonečne viac ako všetko, čo je na nebi i na zemi: tak z toho vyplýva, že keď človek za verné užívanie milosti obdrží ako odplatu samotného Boha, tak si stotisíckrát viac zaslúži, ako keby si zaslúžil celý svet i s jeho pokladmi.

Uvažuj ďalej, že nábožný človek každým dobrým skutkom v sebe rozmnožuje milosť Božiu a čím ďalej tým viac milostí si zasluhuje; a síce nielen veľkými dobrými skutkami ale i každým nepatrným dobrým skutkom, každou dobrou myšlienkou, každým pokorením sa pred Bohom, ba každým vzdychom, napríklad: Ó, môj Bože! Ô, najsladší Ježišu! a podobne; ak to vychádza zo srdca. Všetky také myšlienky, slová i skutky v človekovi rozmnožujú milosť Božiu a za každé dostáva novú milosť i hojnejšiu odplatu v nebi podľa Kristovho svedectva: Ktokoľvek dá nápoja jednému z týchto najmenších, pohár vody studenej, v mene učeníka, zaiste hovorím vám, nestratí svojej odplaty (Mt 10, 42). Obdrží totiž väčšiu úctu a radosť v nebi; Boh mu ich udelí štedrejšie; dá sa mu lepšie poznať, vrelejšíe milovať a dokonalejšie užívať. Ak si teda môžeme milosť Božiu tak ľahko zaslúžiť, a keďže za jej verné užívanie môžeme tak veľkú odplatu dosiahnuť, kto by nemal rád z celého srdca lúžiť Bohu?

Pôsobenie milosti

Počúvaj ďalej, aké zázračné veci milosť Božia v srdci pôsobí. Najskôr činí dušu nevýslovne krásnou a tak ľúbeznou a príjemnou, že krása slnka, hviezd, kvetín i ľudí sa s ňou nemôže ani porovnávať. Keby si mohol dušu, ktorá je v milosti Božej vidieť, musel by si uznať, že každá prirodzená krása musí pred ňou blednúť. To, že tento nebeský lesk milosti Božej je neviditeľný pre naše telesné ba i duchovné oko, to jej výnimočnosti nie je na ujmu; ba práve to svedčí o jej vznešenosti, lebo všetko, čo môžeme vidieť telesnými očami, môže mať len obmedzenú a pozemskú krásu.

Je ale isté, že keby krása duše nachádzajúcej sa v milosti Božej mohla byť videná, tak by divákov naplnila údivom i úžasom, tak že by boli ako bez seba, hovorí bohomyseľný Blosius. Keď Boh túto krásu raz svätej Kataríne zo Sieny zjavil, bozkávala šľapaje tých, ktorí sa namáhajú priviesť naspäť hriešnikov k milosti Božej a úžasom ako bez seba povedala svojmu spovedníkovi: Ó, otče môj, keby si bol videl krásu duše, ozdobenej milosťou Božou, istotne by si šiel tisíckrát na smrť za každú jednu! Kristus Pán sám, ktorého tento lesk svätých duší pritiahol z neba na zem, povedal svätej Brigite, že keby mala vidieť ten lesk, bola by ním oslepená a bez života by padla na zem.

Po druhé milosť Božia nadobúda duši priateľstvo s Bohom a pôsobí, že Boh a omilostená duša sa stávajú dvoma vernými a dôvernými priateľmi. O tomto priateľstve hovorí Kristus Pán: Už vás nebudem nazývať služobníkmi, ale nazval som vás priateľmi mojimi (Jn 15, 15). Čo je väčšie, čo je vznešenejšie nad to, byť a nazývať sa priateľom Kristovým? Dôstojnosť toho prevyšuje hranice ľudskej prirodzenosti. Lebo ako hovorí žalmista, všetky veci slúžia Stvoriteľovi a niet ničoho, čo by nepodliehalo Jeho jarmu na slúženie. Ak je to tak, Pán pozdvihuje k nadprirodzenej oslave svojich služobníkov, ktorí plnia Jeho prikázania, keď ich nenazýva služobníkmi, ale priateľmi a zachádza s nimi ako s priateľmi?

V tomto priateľstve s Bohom nás milosť Božia činí účastnými na Božskej prirodzenosti, vtláča nám Jeho obraz do duše, a tým nás činí akosi Bohu rovnými a hodnými Jeho najvrúcnejšej dôvernosti. Našu prirodzenosť tak mení a tak vrúcne spája s Bohom, že Boh ďalej v nás nachádza akoby sám seba, a tak nás môže objímať s tou istou láskou, ktorou miluje sám seba. Takto býva človek zrodený v biede a nečistote, milosťou Božou nad všetky nebesá povýšený a Bohom ako pravým priateľom býva objímaný. Ba keď i človek hriechom v nevernosti túto pásku priateľstva pretrhol, Boh napriek tomu nechce od neho odstúpiť, ale zostáva stáť pred jeho dušou a neprestáva klopať, akoby prosil, aby ho zas dnu pustila, ako sám hovorí: Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi dvere: vojdem k nemu a budem s ním večerať a on so mnou. (Zjv 3, 20)

Po tretie býva duša milosťou Božou tak zošľachtená, že sa stáva nielen priateľkou Božou, ale i dieťaťom Božím. Keby kráľ prijal dieťa žobráka za svoje, aká by to bola česť pre to dieťa! Ale pre dušu je tisíc a tisíckrát väčšia česť to, keď ju Boh najhodnejší oslavy prijal za svoje dieťa! Tomu sa diví svätý Ján, keď hovorí: Podívajte sa, akú lásku nám preukázal Otec, aby sme sa nazývali synmi Božími a nimi aj boli. (1 Jn 3, 1) A svätý Pavol k tomu dodáva: A keď synovia, (teda) i dedičia, zaiste Boží dedičia a spoludedičia Kristovi (Rim 8, 17). Ó, aké bohaté je to dedičstvo, byť dedičstvom Božím! Ako nie je možné, aby sme pochopili, akým veľkým i bohatým Pánom je nekonečný Boh, tak nie je možné pochopiť, akou veľkou cťou a milosťou je to, byť dieťaťom a dedičom Božím! Z toho, že sme priatelia i synovia Boží vyplýva, že Boh je voči duši človeka štedrý a že jej hojne dáva svoje dary. Dáva jej cnosti a bohabojnosť, útechy, dobré žiadosti i vnútorné radosti. Ochraňuje ju, posilňuje ju, riadi i spravuje ju, oddáva jej, ako sme už počuli, seba samého a celkom sa s ňou spája, ako hovorí Sväté Písmo: Daroval nám veľké a drahé veci, tak aby sme skrze ne boli učinení účastnými na Jeho Božskej prirodzenosti. (Pt 1, 3. a 4.) Či to nie sú slávne a nevýslovne bohaté dary?

I. Omša svätá mimoriadne rozmnožuje milosť Božiu

Z tohoto krátkeho výkladu môžeš ako tak poznať vznešenosť milosti Božej a ako si to milosť Božia zasluhuje, aby si sa vo všetkom usilovne snažil ju nadobudnúť, zachovať i rozmnožiť. Po prvé ti Boh svoju posväcujúcu milosť daroval pri krste svätom, a keď si ju hriechom stratil, vrátil ti ju opäť pri kajúcom prijatí sviatosti pokánia. Túto milosť Božiu rozmnožuješ každým dobrým skutkom, ktorý vykonáš v stave milosti. Čím dokonalejší je ten skutok a čím lepšie ho vykonáš, tým väčšie a hojnejšie milosti zaň obdržiš. Z toho teda usúď, ako mnoho Božej milosti si môžeš zaslúžiť za nábožnú účasť na omši svätej, keď ona je jedným z najlepších dobrých skutkov, ako si to už čítal v tejto knihe. Že ale omša svätá milosť Božiu a oslavu nebeskú v pravde rozmnožuje, o tom svedčia nasledujúce slová: Nielen kňazi, ale i tí, ktorí dajú slúžiť omšu svätú a ktorí sa zúčastnia na omši svätej, si môžu zaslúžiť, podľa svojej hodnosti, rozmnoženie posväcujúcej milosti a nebeskej oslavy, a tejto zásluhy dostáva sa im podľa toho, ako pri omši svätej spolupôsobia. (P. Gervas, de missa, num. 45) Týmito slovami zbožný učiteľ duchovného života vyjadruje, že kňazom sa pri každej omši svätej dostáva rozmnoženia milosti i oslavy. Ako mnoho si ale zasluhujú, to môžeme posúdiť z toho, že kňaz pri každej omši svätej musí vykonať vyše päťstvo obradov, ako to vyžadujú predpisy k omši svätej. Keďže to koná z poslušnosti, už preto z toho má veľkú zásluhu. Keď teda kňaz pri obradoch všetky slová zreteľne vyslovuje a omšu svätú pozorne, pobožne a s rozvahou slúži, jeho zásluhy sa stále rozmnožujú.

Rozmnoženie milosti Božej a oslavy si zasluhujú ďalej tí, ktorí dajú slúžiť omšu svätú, buď za iných, alebo za seba. Lebo súc príčinou, že omša svätá sa obetuje, stávajú sa účastnými i na jej moci i na jej ovocí, a ak sú v stave milosti, nadobúdajú rozmnoženie tejto milosti. I tí, ktorí sa na omši svätej nábožne zúčastňujú, si zasluhujú veľké rozmnoženie milosti a oslavy nielen pre pobožnosť, ktorú pri omši svätej prejavujú, ale i pre čnosti, ktoré pri omši svätej konajú. Lebo toľkokrát si vzbudzujú žiaľ a ľútosť, koľkokrát sa pri nej bijú do pŕs do so skrúšeným a pokorným srdcom. Ďalej významným spôsobom osvedčujú svoju vieru, keďže majú za pravdu, že Kristus Pán je skutočne prítomný vo svätej hostii a obetuje sa na oltári svojmu nebeskému Otcovi za hriešnikov. Táto viera je základom našej spásy a keďže vo viere sa náš rozum s pokorou skláňa pod slovo Božie; osvedčovanie viery je zároveň jedným z najlepších dobrých skutkov. Koľkokrát na svätú hostiu pohliadneš, alebo keď na ňu nemôžeš hľadieť, sebe si ju len predstavíš, že Pán Ježiš je prítomný na oltári; toľkokrát konáš veľkú cnosť a zasluhuješ si veľké milosti a po tvojej smrti postúpiš v nebi o niekoľko stupňov vyššie.

Čnosť poklony, štedrosti a lásky

Veď podľa viery pri omši svätej osvedčuješ i čnosť poklony, a síce nielen raz, ale toľkokrát, koľkokrát sa skloníš a svojmu Bohu vnútorne i navonok svoju úctu dáš najavo. Hoci je to tvoja povinnosť, predsa Kristus Pán má v tom zvláštne zaľúbenie a odmeňuje ťa zaň novou milosťou. Keď po premenení pri pozdvihovaní s pokorou hľadíš na najsvätejšiu hostiu a kalich, osvedčuješ čnosť výbornej zbožnosti, a keď obe, totiž pravé Telo a pravú Krv Pána Ježiša, obetuješ Bohu, preukazuješ Mu najvyššiu česť a najväčšiu službu. Lebo tento dar je tak veľký, že Boh sa preň stáva dlžníkom. Koľkokrát pri omši svätej povieš: Môj Bože! Obetujem Ti Tvojho milého Syna; obetujem Ti Jeho prehorké umučenie; obetujem Ti Jeho prebolestnú smrť! toľkokrát osvedčuješ čnosť štedrosti voči Bohu a každým takým obetovaním si zasluhuješ novú milosť a novú odmenu. Keď hovoríš: Pane, obetujem Ti túto omšu svätú za všetkých živých i mŕtvych; menovite za tých, za ktorých som najviac povinný sa modliť, osvedčuješ tak čnosť lásky k blížnemu a zasluhuješ si bohatú odmenu. Ak pri omši svätej duchovne prijímaš alebo si s kňazom žiadaš skutočne prijať Telo i Krv pána, zasluhuješ si tak zvláštnu milosť a budeš duchovne nasýtený i napojený. Predovšetkým ale vedz, že nábožná účasť na omši svätej je jedným z najznamenitejších a najzáslužnejších dobrých skutkov, ba skutkom Božským, ako o tom svedčí cirkev svätá: Musíme nevyhnutne vyznať, že veriaci kresťania nemôžu vykonať iný tak svätý a Božský skutok, ako keď omšu svätú slúžia alebo sa na nej zúčastňujú. Preto pri omši svätej nadobúdaš podstatné rozmnoženie milosti i oslavy.

Keďže inoverci potupujú omšu svätú, pohŕdajú ňou a vydávajú ju za modlárstvo, Bohu najvyššiemu sa veľmi ľúbi, keď túto potupu omše svätej ničíme a naprávame nábožnou účasťou. To Boh odpláca zvláštnymi milosťami, ako to výslovne dosvedčujú svätí Otcovia.

Duchovné dary

Svätý Cyril Jeruzalemský hovorí: Dary duchovhné bývajú hojne rozdeľované medzi tých, ktorí sa na omši svätej dôstojne zúčastňujú. (Catech. myst. cap. 5.) Svätý Cyprian píše: Tento nadprirodzený chlieb a tento posvätený kalich slúži k životu a k spáse celého človeka. (Serm. de coena) Pápež Innocent III. hovorí: Mocou obety omše svätej bývajú všetky naše cnosti rozmnožené a ovocie všetkých milostí nám hojne rozdelené. (De myster, missae lib. 3, cap. ult.) Preto právom napomínal mučeník svätý Maximus, kresťanov: aby nikdy nezanedbávali obetu omše svätej a síce pre milosť Ducha Svätého, ktorú On prítomným najštedrejšie rozdeľuje. Nakoniec hovorí Fornerus: Sila zásluh umučenia Kristovho mocne pôsobí pri omši svätej množstvom úžasných milostí a nadbytkom dobrých vecí nebeských. (Conc, 83, num. 10.) Nie sú to znamenité svedectvá svätých Otcov o Božských milostiach, ktoré pri omši svätej bohato, áno nadbytočne bývajú udeľované?

K týmto svedectvám musím ešte pripojiť to, čo píše Ororius: Keby otec dal svojmu synovi desať tisíc hrivien zlata, aby s nimi kupčil, či by tento syn i pri nepatrnej usilovnousti nemusel sa stať takmer bohatým človekom? A teraz pozorouj, aké veľké bohatstvá ti dáva tvoj nebeský Otec pri omši svätej, aby si bol podobným kupcovi, ktorý hľadá dobré perly a mnohé nadobúda. Boh Otec ti pri omši svätej dáva svojho jednorodeného Syna, v ktorom skutočne prebýva plnosť Božstva a v ktorom sú skryté všetky poklady, múdrosti a umenia. (1 Kol 2, 2) Ak ale vydal svojho Syna za nás všetkých, ako by nám nebol daroval s ním i všetko ostatné? (Rim 8, 32) Tak ti Boh Otec pri omši svätej dáva svojho Syna a s ním zároveň i všetky Jeho zásluhy a zadosťučinenia. Dáva ti jeho Telo i Krv, jeho ľudské telo i dušu i všetky poklady a bohatstvá, ktoré si nadobudol. Pozoruj, aké mnohé a veľké dary dostávaš každý deň pri omši svätej a ako s malým úsilím môžeš zbohatnúť, keď totiž obetuješ svojmu Bohu Jeho Syna i so všetkými Jeho zásluhami. Ale aký zisk si mal dosiaľ z omše svätej? Ak dosiaľ nie si bohatým na poklady Božej milosti, či to nie je vina tvojej nedbanlivosti.

Keď teraz uvážiš tieto milosti a tých už spomínaných sedemdesiat sedem úžitkov z nábožnej účasti na omši svätej, ktoré ti v 15. hlave tejto knihy vyložím; musíš vyznať, že na svete niet dobrého skutku, ktorým by si si mohol nadobudnúť toľko milostí a zásluh, ako práve omšou svätou.

II. Omša svätá mimoriadne rozmnožuje nebeskú oslavu

Ó, akým skvostným a nepochopiteľným darom je nebeská oslava, pre ktorú sme stvorení, po ktorej vzdycháme a ktorú si najvrúcnejšie žiadame! Čo mám ale povedať o rozmnožení tej oslavy, keď i najmenšia jej časť je už tak veľkou a tak sladkou, že to, ako svätý Pavol píše: ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca neprišlo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú (1 Kor 2, 9). Cirkev katolícka síce učí, že všetky dobré skutky spravodlivého človeka si zasluhujú rozmnoženie milosti a slávy; ale nehovorí a nemôže povedať koľko milostí a slávy nám nadobúdajú. S ohľadom na omšu svätú povedal Kristus svätej Gertrúde: každý človek rozmnožuje a zhromažďuje svoje zásluhy pre život večný, koľkokrát s nábožnosťou omšu svätú slúži (Zjv 3, hl. 18). Týmito slovami je povedané, že každý, kto sa s nábožnosťou snaží zúčastniť na omši svätej, skrze ňu si rozmnožuje svoju nebeskú slávu. Veď Pán povedal: mieru dobrú a natlačenú, natrasenú a vrchovatú dajú do lona vášho (Lk 6, 3). A týmito slovami poukazoval na odmenu našich dobrých skutkov. Akou veľkou musí teda byť naša odplata v nebi za najznamenitejší zo všetkých dobrých skutkov, za nábožné obetovanie omše svätej!

Je isté, že každý človek každou omšou svätou, na ktorej sa nábožne zúčastňuje, si zasluhuje vždy ďaľší stupeň nebeskej oslavy. Ako keď niekto vystupuje po schodoch a každým krokom prichádza vyššie, tak sa dostáva človeku, ktorý sa zúčastňuje na omši svätej, každou omšou svätou o stupeň vyššie v nebi. A kto sa s väčšou nábožnosťou zúčastňuje na omši svätej, vystupuje o dva stupne, a kto ešte sa s väčšou nábožnosťou zúčastňuje na omši svätej, dostáva sa pri každej o tri i viac stupňov vyššie v nebi. A čím vyššie vystupuje, tým bližšie sa dostáva k Bohu, tým jasnejšie Ho poznáva, tým vrúcnejšie ho miluje, tým vrchovatejšou mierou Ho i užíva. Tiež na každom vyššom stupni sa stáva krásnejším, jasnejším, znamenitejším, oslávenejším a u všetkých svätých váženejším. Koľkokrát sa na omši svätej zúčastňuješ, toľkokrát sa to v nebi zapisuje a vyšší stupeň slávy sa ti určuje. A túto slávu stratíš len vtedy, keby si sa dopustil smrteľného hriechu. Keby si sa ale potom kajúcim prijatím sviatosti pokánia zmieril s Bohom, dostaneš späť ten stupeň oslavy, ktorý si pre hriech stratil. Ak si sa celý svoj život každý deň nábožnej zúčastňoval na omši svätej, koľko stupňov oslavy máš za to v nebi! Ó, ako aké veľké bohatstvo a radosti tam budeš mať! A ak si jeden deň býval na dvoch alebo troch omšiach svätých, bude i oslava tvoja dvojnásobne alebo viacnásobne zvýšená.

Bohatá odmena

Počúvaj, ako pozoruhodne o tom píše svätý Pavol: Toto naše terajšie kratučké a ľahké súženie pôsobí v nás preveľmi veľkú váhu večnej slávy. (2 Kor 4, 17) Vezmi si tieto slová k srdcu a uvažuj o ich zmysle; lebo sú tak úžasné, že im sotva možno veriť. Kto by tomu aj mohol veriť, že kratučké a ľahké súženie môže v nás pôsobiť preveľmi veľkú slávu, keby nám to Písmo Sväté výslovne nepovedalo? Keď svätý Pavol mohol kratučkému a ľahkému súženiu pripisovať takú krásnu odplatu, celým právom môžem takú odmenu privlastňovať äčasti na omši svätej. Lebo omša svätá je kratučkým a ľahkým súžením či zapieraním seba. Keď máš ďaleko do kostola, keď je cesta blatistá a namáhavá, keď v zime mrzneš pri omši svätej, keď kvôli omši svätej musíš ráno včaššie vstať, keď ti omša svätá prichádza pridlhou, keď musíš niektoré práce odložiť, aby si sa mohol zúčastniť na omši svätej, keď niekedy pri omši svätej nemôžeš mať pravú nábožnosť atď., tieto a podobné ťažkosti sú ľahkým súžením, sebaumŕtvovaním, ktoré nemusíš znášať pre veci časné, ale pre najvznešenejšiu službu Božiu, pre vykonanie najznamenitejšieho z dobrých skutkov, pre omšu svätú. Z toho vyplýva, že toto kratučké a ľahké súženie ti nadobudne preveľmi veľkú slávu v nebi, a že každé ťa povýši o niekoľko stupňov vyššie v sláve.

Aby si mal akýsi pochop o tejto veľkej sláve, vyrozprávam ti jednu peknú legendu. Jeden roľník mal tak veľkú lásku k omši svätej, že keď bol v práci na poli alebo v hore a počul zvoniť na omšu svätú, zanechal svoj pluh i svoje voly a hneď sa ponáhľal do kostola. Tak to začal vo svojom mladom veku, robieval to usilovne až do staroby. Keď tak raz išiel z poľa do kostola a cesta sa mu pre zlé počasie zdala veľmi ťažkou, povedal si: Som už starý muž a nemôžem tak chodiť ako za mlada. Hádam mi to Pán Boh nebude mať za zlé, keď viac ďalej nebudem z poľa do kostola tak ďaleko dochádzať. Keď budú zvoniť na omšu svätú a budem doma, pôjdem však na omšu svätú, ale ak budem na poli, budem v mene Božom vo svojej práci pokračovať. Keď sa takto rozhodol, počul kohosi za sebou prichádzať, a keď sa obzrel, videl anjela, ktorý mal lono plné kvitnúcich ruží, ten anjel bol tak krásny, že sa roľník nazdal, že má pred sebou samého Pána Boha. Preto padol pred ním na kolená a povedal: Ó, môj milý Bože! Čím som si ja tú milosť zaslúžil, že ku mne prichádzaš? Anjel odpovedal: Nie som Boh, ja som tvoj anjel strážny. Roľník na to: Ó, môj milý anjel, čo to znamená, že som sa stal hodným teba vidieť? Anjel povedal: Boh ma poslal, aby som chodil za tebou, a to som i vždy robil, keď si z poľa na omšu svätú odchádzal. A to prečo? pýtal sa roľník? Anjel odpovedal: Koľko krokov si urobil ku kostolu, toľko ruží vypučalo na tvojich šľapajách. Tie som zakaždým zobral a zaniesol do neba. Potom otvoril svoje lono, ukázal mu ruže a povedal: Hľa, to sú tie ruže, ktoré som dnes zobral spod tvojich nôh; preto ti radím, aby si to nerobil, čo si si predsavzal, ale aby si neprestával tak usilovne do kostola chodiť; ako si to robieval za mlada. Ak zotrváš v tomto svojom chválitebnom diele až do konca, budem pri tvojej smrti korunovať tvoju hlavu ružami a v nebi ovenčím i tvoj trón ružami na tvoju večnú česť a slávu. Potom anjel zmizol. Roľník v slzách ďakoval Bohu za to utešené zjavenie. Na to zjavenie nemohol nikdy viac zabudnúť a bol krásou anjela a ľúbeznou vôňou ruží nad nebeskými vecami tak uchvátený, že sa mu všetko pozemské hnusilo. Po tomto zjavení žil ešte krátky čas a zomrel viac z túžby po nebeských radostiach, ako pre bolesti v chorobe.

Hľa, tomu zbožnému mužovi boli zapisované všetky jeho kroky, ktoré vykonal na ceste na omšu a boli odmeňované vypučaním nevädnúcich nebeských ruží, ktorými zostane ozdobený na veky. Ak mu Boh každý krok k chrámu Pána tak bohato odmenil, ó, ako že mu potom odmenil jeho nábožnú účasť na omši svätej! To nevieme, ani pochopiť nemôžeme; ale dúfajme, že to niekedy v nebi uvidíme a zároveň s Ním hojnej odplaty za účasť na omši svätej užívať budeme.