Omša svätá je najdôležitejším dielom Ducha Svätého

Na viacerých miestach tejto knihy bola reč o vzťahu omše svätej k Bohu Otcu i k Jeho Jednorodenému Synovi, teraz počujme niečo i o vzťahu omše svätej k Bohu Duchu Svätému.

Božie milosti Ducha Svätého

Aby sme Jeho pôsobenie v omši svätej poznali, predkladám tu o tom celú hlavu, ktorú si nezmeškaj prečítať najmä na svätodušné sviatky.

Ako Duch Svätý preukazuje kresťanom mnoho dobrého, to nie je možné dostatočne poznať, tým menej vyjadriť. Všetky Božie milosti nám dáva Duch Svätý. Dielo hriešnikovho ospravedlnenia a posvätenia spravodlivého je dielom Ducha Svätého. Privlastnenie zásluh Ježiša Krista je pôsobením Ducha Svätého. Duch Svätý je Božskou láskou a Božským zľutovaním a bez prestania sa usiluje zadosťučiniť Božskej spravodlivosti a úbohých hriešnikov od záhuby večnej zachrániť. On je tou bytnosťou, ktorá tak veľmi prispela k dielu nášho vykúpenia a to šťastlivo začala i dokončila. Duch Svätý to dielo začal v panenskom živote Panny Márie, keď totiž Jeho spolupôsobením Slovo Telom sa stalo, najsvätejšia duša Ježiša Krista stvorená bola a Božstvo s človečenstvom sa nepochopiteľným spôsobom v jednu osobu spojilo. Dielo vykúpenia dokončil Duch Svätý na Turíce, svätodušné sviatky, keď sa sám spojil s veriacimi v podobe ohnivých jazykov, žiarou svojej lásky ich roznietil a zatvrdnutých hriešnikov, ktorí sa nedali obmäkčiť ani hľadením na zázraky a utrpenia Ježiša Krista milosťou svojou obrátil. A vždy zostáva pri pravých veriacich; a hoci Ho mnohí zneucťujú, predsa ich neopúšťa, ale klope im na srdce a žiada si u nich prebývať.

Všetky tieto veci sú veľkými, áno Božskými zásluhami. Pri tom všetkom som sa v nápise tejto hlavy odvážil povedať: omša svätá je najdôležitejším dielom Ducha Svätého. Ako to odôvodním? Veľmi ľahko nasledujúcim spôsobom. Všetci bohoslovci tvrdia, že tajomstvo vtelenia Syna Božieho je najväčším zo všetkých zázrakov, a to preto, lebo v ňom bolo spojené nekonečne veľké bohatstvo s nízkym človečenstvom v jednej osobe. Tento najväčší zázrak vykonal Duch Svätý, ako to vyslovujeme v apoštolskom vyznaní viery: ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny. A hoci tento zázrak vtelenia Syna Božieho je nekonečne veľkým, predsa sa zdá, že zázrak, ktorý sa deje pri omši svätej, je ešte väčším; lebo tu sa vznešené Božstvo i dokonalé človečenstvo stávajú tak poníženými, že sú osobne prítomné aj v najmenšej čiastočke svätej hostie.

Že toto poníženie sa stáva pôsobením Ducha Svätého, o tom máme výslovné svedectvo v modlitbách pri svätej omši, ktoré sa pripisujú apoštolovi svätému Jakubovi. V týchto modlitbách sú priamo pred pozdvihovaním tieto slová: Pána a Darcu života, ktorý s Tebou, Bože Otče a s Tvojím Jednorodeným Synom tróni i panuje a s Tebou je jednej bytnosti od večnosti ... zošli i teraz na nás a na tieto predložené sväté dary, aby prišiel a skrze svoju svätú, spasiteľnú a neoceniteľnú prítomnosť tento chlieb posvätil a ho svätým Telom Pána a tento kalich predrahou Krvou Pomazaného Tvojho učinil.

Požehnaj, Pane

Podobne čítame v omšových modlitbách svätého Jána Zlatoústeho: Požehnaj, Pane, chlebu svätému! Učiň teda tento chlieb predrahým Telom Pomazaného svojho. Požehnaj, Pane, svätý kalich. To ale, čo je v tomto kalichu, učiň predrahou krvou Pomazaného svojho premieňajúc to skrze Tvojho Ducha Svätého. Hľa, ako títo dvaja veľkí Svätci pripisujú premenu chleba a vína Duchu Svätému a k dokonaniu tohoto diela Ho vzývajú. Lebo ako pôsobil Duch Svätý pri vtelení Syna Božieho, podľa svedectva archanjela Gabriela, ktorý povedal Márii: Duch Svätý zostúpi na Teba a moc Najvyššieho Ťa zatieni. (Lk 1, 35), tak zase Duch Svätý býva vzývaný, aby pôsobil aj prei obnovovaní vtelenia Ježiša Krista vo svätej omši.

Na to poukazuje kňaz pri omši svätej, keď skôr ako urobí prvý kríž nad obetovanou hostiou a nad kalichom, pozdvihuje svoje oči k nemu, rozpína obe ruky i ramená, potom oboje spísna a s úprimnou nábožnosťou vzýva Ducha Svätého, modliac sa: Príď, Posvätiteľu, všemohúci, večný Bože, a požehnaj tejto obete, menu Tvojmu svätému pripravenej. Kňaz teda prosí, aby Duch Svätý zostúpil z neba a Jeho dôstojnej obete takpovediac žehnal svojou vlastnou rukou. Podobne znie i modlitba svätého Ambróza pred začiatkom omše svätej: Nech teda, ó Pane, zostúpi neviditeľná velebnosť Ducha Svätého, ako pred vekmi zostúpil na obetné dary praotcov.

Ako prirodzený oheň preniká drevom a mení ho na žeravý uhoľ, tak oheň Ducha Svätého zázračným spôsobom preniká chlieb a víno, keď bývajú Kristove slová nad nimi vyslovené a mení ich na Telo a Krv Pána. V okamihu premeny neviditeľne zostupuje nebeský oheň na naše oltáre, aby premenil chlieb a víno na pravé Telo a na pravú Krv Pána.

O tom máme dva krásne predobrazy v Starom zákone. Prvý z nich sa stal pri prvej Áronovej obete, o ktorom Sväté Písmo hovorí toto: ukázala sa sláva Hospodinova všetkému ľudu. A hľa, vyšiel oheň od Hospodina, zhltol obetu zápalnú i tuky, ktoré boli na oltári. Čo keď videl ľud, chválil Hospodina a padlo na tvár svoju. (III. Mojž. 9, 23. 24) Druhý predobraz sa stal pri posväcovaní Šalamúnovho chrámu, o ktorom je napísané: A keď dokonal Šalamún modlitby, oheň zostúpil z neba a zhltol zápalnú obetu a iné obety a velebnosť Hospodinova naplnila dom. Všetci synovia izraelskí videli zostupovať oheň a slávu Hospodinovu na dom a padli tvárou na zem, klaňali sa a chválili Hospodina, že je dobrý, že na veky trvá Jeho milosrdenstvo. (Paralip. 7, 1 a nasl.)

To boli jasné obrazy toho, čo sa deje pri našej obete omše svätej, pri ktorej oheň Ducha Svätého padá z neba, chlieb a víno stravuje a na najsvätejšie Telo a v predrahú Krv ich premieňa.

Sväté slová premeny

Hoci my úbohí hriešnici nemáme túto milosť, aby sme tento podivný oheň mohli vidieť, mnohí ho predsa videli. Tak píše Baronius o svätom Ignácovi, carihradskom patriarchovi, že keď s veľkou láskou k Bohu a s veľkým uzobraním mysle slúžil omšu svätú, nie zriedka pred ním svätý chlieb zmenil svoju podobu a javil sa ako žeravý uhol, nebeským leskom obkľúčený (Annal, ad ann. 878. num. 43). Keďže Duch Svätý je láskou Boha Otca i Syna, preto sa ľuďom rád ukazuje v obraze lásky, to jest v podobe horiaceho ohňa. V živote nábožného kňaza Jozefa z KUpertina čítame, že tento svätý kňaz, keď mal pri omši svätej vysloviť slová premeny, zakaždým cítil tak veľkú úzkosť, že ich sotva mohol vysloviť. Jeho predstavený sa ho raz pýtal, prečo tieto slová tak ťažko vyslovuje? A on odpovedal: Tieto sväté slová sú ako horiace uhlie v mojich ústach.

Sväté slová premeny sú teda ako ohnivé slová, ktoré svojím nadprirodzeným žiarom požehnaný chlieb a požehnané víno na pravé Telo a v pravú Krv Krista premieňajú.

Aby sme však mali ešte určitejšie svedectvo o prítomnosti Ducha Svätého pri omši svätej, poviem podivnú udalosť, ktorú rozpráva Baronius. Biskup z Formelia, vtedy dosť známeho mesta neďaleko Ríma, slúžieval omšu svätú vždy s najväčšou nábožnosťou. Pri všetkom svojom zbožnom a bezchybnom živote bol predsa u svätého Otca Agapita obžalovaný, že jedáva z posvätnej nádoby a tak dáva ľudu veľké pohoršenie. Preto bol odvedený do väzenia do Ríma. Po troch dňoch sa pápežovi vo sne zjavil anjel, ktorý ho tri razy vyzval, aby budúcu nedeľu nechal zajatého biskupa slúžiť omšu svätú. Pápež ho teda prikázal vyviesť z väzenia a rozkázal mu, aby omšu svätú slúžil v prítomnosti jeho a v prítomnosti kardinálov. Keď biskup pri obetovaní povedal slová: Príď, Posvätiteľu, všemohúci, večný Bože a požehnaj tejto obete, v mene Tvojom pripravenej, tieto slová váhavo a rozpačito ešte tri razy opakoval a nechcel v omši svätej pokračovať. Keď konečne pápež, rozmrzený tým naťahovaním, sa ho dal opýtať: Prečo tak dlho meškáš a tak často tú modlitbu opakuješ? Biskup odpovedal: Odpusť mi, svätý Otče! Tú modlitbu som preto tak často opakoval, lebo som ešte nevidel zostupovať Ducha Svätého na túto obetu. Nech len odstúpi odo mňa diakon, ktorý stojí po mojom boku. Keď sa tak stalo, videli pápež i biskup, ako Duch Svätý zostúpil z neba a ich i s diakonom a prisluhujúcimi ako nejaký oblak na dlhý čas pokryl. Z toho poznal pápež nevinnosť a svätosť toho biskupa a veľmi sa z toho zarmútil, že biskupa kázal odviesť do väzenia. Pevne si zaumienil, že od toho času tak ľahko neprijme žiadnu žalobu, ale každú dá skôr podrobne preskúmať (Annal. ad ann. 536).

Pôvodca všetkej svätosti

To, čo podľa tejto správy videli pápež i biskup na svoje vlastné oči, to sa deje pri každej omši svätej pri uvedenej modlitbe; totiž, že Duch Svätý zostupuje vo svojej Božskej sile na oltár, aby obetné dary požehnal a posvätil. O tom píše slávny kňaz Mansi toto: Nekrvavá obeta omše svätej je tak podivná a vznešená, že Duch Svätý sám zostupuje z neba, aby ju posvätil, tak že zástupy anjelov, okolo stojac, žasnú nad tým vo svojom údive a s najväčšou rozkošou sa na to pozerajú. (Biblioth. mor. tom. III. tract. 48, discurs. IV.) Tým chcel povedať: Keď Duch svätý zostúpil z neba, aby Božské dielo premenenia chleba a vína na Telo a Krv Pána Krista vykonal, obkľučujú ho anjeli, divia sa tomu zázračnému dielu a nemôžu sa hľadením naň ani dosť nasýtiť; lebo ono neobsahuje nič menšieho ako Krista Pána samého, na ktorého hľadieť i anjeli žiadajú, podľa slov svätého Petra.

Ó, akou svätou musí teda byť obeta omše svätej, keď ju Pôvodca všetkej svätosti, tretia Božská osoba, Duch Svätý sám žehná a svätosťou svojou naplňuje! Ó, akým silným, akým ľúbezným a sladkým musí teda byť tento nebeský chlieb, ktorý sám Duch Svätý pripravuje. Ale oheň Ducha Svätého nepripravuje svätú hostiu len pre náš pokrm, ale hlavne pre našu obetu, aby sme ju mohli obetovať Bohu na Jeho dôstojné uctenie a sebe ku spáse. Akou vzácnou a drahocennou obetou je teda omša svätá! Ako pri tejto obete pôsobí Duch Svätý, aby ju učinil pre ľudí prameňom časného i večného požehnania! Veď apoštol národov píše o Duchu Svätom takto: Duch prichádza na pomoc našej slabosti; lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A Boh, ktorý skúma srdcia vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu. (Rim 8, 26)

Dobrotivosť Ducha Svätého

Tak znejú slová svätého Pavla; aby si im porozumel, musíš vedieť, že jedna Božská osoba druhú neprosí, keďže všetky tri sú jedno v Božstve a rovnako rozkazujú i udeľujú. Ale že pre rozoznanie osôb sa Bohu Otcu pripisuje spravodlivosť, Bohu Synu múdrosť, a Bohu Duchu Svätému dobrota a milosrdenstvo. Božské milosrdenstvo teda vzdychá k Božskej spravodlivosti,a by nezatratila hriešnikov podľa previnenia, ale z milosti spasila. To chce svätý Pavol povedať tými slovami: že Duch Svätý za nás prosí. Teraz je otázka, kedy teda asi zvlášť Duch Svätý prosí za nás nevýslovným vzdychaním? Odpovedám: hoci je isté, že Duch Svätý za nás prosí vždy, je priam tak isté, že to robí zvláštnym spôsobom pri omši svätej.

To sa dá usúdiť najmä z toho, že i anjeli obzvlášť pri omši svätej za nás prosia. O nich hovorí svätý Ján Zlatoústy: Pri omši svätej nevolajú k Bohu len ľudia, ale i anjeli skláňajú svoje kolená a archanjeli sa modlia za nás. A aby to dokázal, hovorí ďalej: Majú k tomu priaznivú dobu, k svojim službám majú obetu svätú; ukazujú na Kristovo Telo a prosia za ľudské pokolenie. (Homil. 3 de incomp. Dei nat.) A ako anjeli volia čas omše svätej, aby za nás prosili, keďže ona je časom milosrdenstva, v ktorom rozhnevaný Boh tak mocnou zmiernou obetou býva udobrený; práve tak si môžeme myslieť, že i Božská dobrota, Duch Svätý, v tom čase, keď ľudská prirodzenosť Kristova u Boha Otca za nás prosí, keď rany i krv Kristova volajú o milosrdenstvo, tak zároveň s týmto nevysloviteľným vzdychaním za nás prosí a skrze svoje Božské milosrdenstvo uzmieruje prísnu Božiu spravodlivosť. A Boh Otec, ktorý skúma srdcia vie, že Duch Svätý neprosí o nič iné, ako o to, čo podľa Boha slúži k sláve Božej a ku spáse ľudí.

Z tohoto je možné poznať nekonečnú dobrotivosť Ducha Svätého, lebo sa horlivo zaujíma o našu spásu a za nás nielen prosí, ale i s nevysloviteľným vzdychaním žiada milosrdenstvo pre nás. Kto by tomu uveril, keby to nebolo výslovne uvedené v Písme Svätém? Kto by teda nemal s radosťou veriť, že Duch Svätý je naším najvernejším a najlepším priateľom? Preto teda sa s veľkou dôverou spoliehaj na tohoto svojho verného priateľa a so zvláštnou láskou sa k Nemu maj. A keďže najmä pri omši svätej za teba prosí, aspoň niekedy sa z vďačnosti zúčastni na omši svätej Jemu k vôli: obetuj Mu ju na Jeho zvláštnu úctu a pre Jeho potešenie sa k Nemu modli.