Omša svätá je bezpečnou nádejou zomierajúcich

Nikto nemôže vedieť aká horká je smrť, len ten, kto ju okúsil.

Ako potešiť umierajúceho

Horkosť smrti však môžeme aspoň tušiť, keď stojíme pri posteli umierajúceho a pozorujeme jeho smrteľný zápas. Vtedy porozumieme slovám, ktoré povedal Aristoteles: Zo všetkých hrozných vecí niet hroznejšej nad smrť. A tou ona nie je preto, že smrť je odlúčením duše od tela; ale skôr preto, že je bránou do večnosti a privádza nás na prísny Boží súd. Živá predstava týchto dvoch hrozných vecí naháňa umierajúcemu taký strach, že sa mu srdce v tele trasie a studený pot mu vyviera.

Čo robiť v tejto najväčšej biede? Čím sa má umierajúci potešiť, aby nestratil srdce? Čoho sa má pridŕžať, aby ho diabbol nevohnal do zúfalstva? Odpovedám: má priľnúť k nekonečnému Božiemu milosrdenstvu a pevne v neho dôverovať a na tom stavať. Tak hovorí svätý Gregor: Kto vo svojom živote činil, čo mohol činiť, nech sa pevne spolieha na Božie milosrdenstvo, ktoré ho neopustí; kto ale nečinil, čo by bol mohol činiť, ten nech sa naň nespolieha, lebo sa klame. (Moral. lib. 2, bl. 14) Kde je ale ten človek, ktorý vždy činil, čo by bol mohol činiť? Veru, medzi obyčajnými kresťanmi nájdeme medzi tisícami sotva jedného! Lebo my všetci by sme mohli o mnoho viac dobrého vykonať, ako konáme, len keby sa nám chcelo.

Keď sa ma teda niekto spýta, na čo sa môže umierajúci človek najbezpečnejšie spoliehať, dám mu takú odpoveď, že nemôže sa spoliehať na nič bezpečnejšie, ako na omšu svätú, ak ju vo svojom živote úprimne miloval, nábožne sa na omši svätej zúčastňoval, mocne obetoval a zriedka zameškal. To dokážem z Písma Svätého Žalmistu Pána: Obetujte obetu spravodlivosti a dúfajte v Pána. (Ž 4, 6) Obetou spravodlivosti nie je žiadna iná obeta okrem obety omše svätej, ktorá podľa spravodlivosti spláca tresty za hriechy a vyrovnáva potupu, ktorú sme Bohu učinili. To obety Starého Zákona nemohli nijako dokázať, preto nijako nemohli byť nazývané obetami spravodlivosti, ako o tom svedčí Fornerus vo svojom výklade posledného veršu žalmu miserere: Vtedy prijmeš obetu spravodlivosti.

Keďže teda Dávid píše: Obetujte obetu spravodlivosti a dúfajte v Pána, hovorí nám kresťanom v duchu a napomína nás, a obzvlášť kňazov, aby sme omšu svätú, obetu spravodlivosti, usilovne obetovali a potom sa bezpečne spoliehali na Pána, lebo obetou omše svätej sme jeho hnev uzmierili a tresty za hriechy podľa spravodlivosti odpokutovali. To môžeme odvodiť aj z ôsmeho veršu toho istého žalmu, ktorý znie: Plodom obilia, vína a oleja svojho zbohatli. Kňazi totiž bývajú pri svojom vysvätení pomazaní svätým olejom a pri omši svätej obetujú plod obilia a vína, ktoré skrze premenenie prinášajú všemohúcemu Bohu na obetu najľúbeznejšiu a obohacujú sa tak zásluhami a cnosťami. Preto Dávid pokračuje takto: V pokoji preto spať a odpočívať budem, lebo Ty, Pane, si ma obzvlášť upevnil v nádeji. (Ž 4. 9. 10)

Tieto slová povedal Dávid v mene každého umierajúceho kresťana a ukázal mu, na čo sa má vo svojej hodine smrti najviacej spoľahnúť. To, že tieto slová Dávid hovorí v mene umierajúcich, to nám dáva cirkev najavo tým, že tieto slová od neho preberá a o zomrelých hovorí: Odpočívajú v pokoji. Dávid hovorí: V pokoji spať budem - in pace requiescam a cirkev hovorí: Requiescant in pace - nech odpočívajú v pokoji. Tak teda sa môže každý, kto sa vo svojom živote starostlivo riadil Dávidovou radou a obetu spravodlivosti s kňazom často Bohu obetoval, pevne spoliehať na milosrdenstvo Božie a v hodinu smrti svojej s Dávidom hovoriť: V pokoji spať a odpočívať budem, na obetu spravodlivosti, omšu svätú, sa spoliehajúc a v ňu dôverujúc v pokoji chcem zaspať, to jest začať svoj spánok smrteľný, a v hrobe svojom odpočívať až do dňa súdneho. Neľakám sa večnej smrti, lebo Ty si ma, ó Pane, v nádeji zvláštne upevnil. Nemôžem si myslieť, že by som mal naveky byť stratený, lebo som Tebe, Bohu svojmu, tak často najľúbeznejšiu obetu spravodlivosti prinášal a tebe skrze ňu tak často nekonečné zaľúbenie spôsobil, nekonečnú česť preukázal, nekonečnú službu konal, nekonečnú radosť urobil, a nekonečnú urážku, ktorej som sa proti tebe svojimi hriechmi dopustil, podľa spravodlivosti napravil. Preto si ma spôsobom zvláštnym v nádeji na život večný upevnil. S touto pevnou nádejou chcem v Pánu zaspať, s touto pevnou nádejou chcem pred Tvoj prísny súd predstúpiť.

Svätá omša je pevný základ

Takým spôsobom sa každý umierajúci môže vo svojej najväčšej malomyseľnosti potešovať a proti zúfalstvu posilňovať. Zakúsi, že nádej svoju postavil na pevnom základe, ako ten nábožný muž, o ktorom hovorí Pinellus, že neobyčajne miloval omšu svätú a skoro každý deň s veľkou nábožnosťou sa na nej zúčastňoval. Keď sa mu hodina smrti blížila, skladal svoju najväčšiu dôveru do omši svätej a skonal v pokoji. Jeho farár, ktorý ho pre jeho veľkú nábožnosť a pre jeho cnostný kresťanský život mal obzvlášť rád, sa pre jeho smrť veľmi zarmucovali a horlivo sa modlieval za pokoj jeho duše. Jedného dňa sa mu zjavil zomrelý vo veľkej sláve. Farár sa ho spýtal: Kto si? A dostal odpoveď: Som tvoj zomrelý farník, za ktorého sa tak horlivo modlievaš. Farár sa ho pýta: Ako sa máš na druhom svete? A zjavenie odpovedalo: Skrze milosť Božiu som dieťaťom blaženosti večnej. Hoci som tvoje modlitby nepotreboval, predsa ti veľmi ďakujem, že si sa tak horlivo za mňa modlil. Farár sa ďalej spýtal: Čo sa ti z tvojho cnostného života na zemi na druhom svete považovalo za skutok Bohu najmilší? Duša odpovedala: Mojím najznamenitejším dobrým skutkom bola každodenná nábožná účasť na omši svätej. To mi prinieslo šťastnú hodinu smrti a milostivý súd. A ako si sa na omši svätej zúčastňoval spýtal sa farár. Duša odpovedala: Keď som vyšiel z domu, prežehnal som sa a po ceste som sa modlil Otčenáš, prosiac Boha, aby mu ráčil udeliť takú milosť, aby som sa na omši svätej s nábožnosťou zúčastniť mohol. Pri omši svätej som sa nechoval inak, iba ako by som bol býval na Kalvárii a videl svojho Spasiteľa na rkíži visieť. Pri pozdvihovaní svätej hostie som sa klaňal Pánovi a Spasiteľovi svojmu a obetoval som ho Bohu a zároveň som Pánu Bohu obetoval i seba s telom i s dušou. To bola moja každodenná pobožnosť, za ktorú bol som pre zásluhy krvi a rán Ježiša Krista odmenený nevýslovnou odplatou v nebi. Pri týchto slovách zjavenie zmizlo.

Toto je zaiste pekný príklad, ktorý môže všetkých malomyseľných potešiť a rozmnožiť im nádej na večné blahoslavenstvo. A tohoto nábožného muža môžu nasledovať všetci, ktorí sú sami sebe pánmi a nie sú priveľmi zaťažení prácami, najmä tí ľudia, ktorí nemajú ďaleko do kostola. Nábožnou účasťou na omši svätej si môžu malou námahou získať šťastnú hodinu smrti a milostivý súd, ako i nevýslovnú odplatu v nebi. Lebo, nakoľko viem, niet mocnejšieho prostriedku, na ktorý by sme sa v hodine smrti mohli bezpečnejšie spoľahnúť, nad každodennú nábožnú účasť na omši svätej. A to dokážem takto: podľa našej svätej viery sa nemôžeme na nič tak pevne spoľahnúť a dôverovať, ako na zásluhy utrpenia a smrti Krista Pána. A tieto Ježišove zásluhy sú pri omši svätej pravdivo prítomné a bývajú všetkými prítomnými, ktorí sa na omši svätej riadne zúčastňujú, obetované a vzývané. Ba čo viac, bývajú všetkým, ktorí sú bez smrteľného hriechu skutočne a pravdivo privlastňované a odovzdávané v miere presahujúcej. Teda kto sa na omšu svätú spolieha, spolieha sa na utrpenia a smrť Krista Pána.

Ale ty snáď povieš: Pri svätej spovedi a pri svätom prijímaní nám tiež bývajú odovzdávané zásluhy utrpenia i smrti Krista Pána, a privlastňované tým, ktorí tie sviatosti hodne prijímajú; teda práve tak sa môžeme spoľahnúť i na sviatosti, ako na omšu svätú. Ale ja hovorím: Je veľký rozdiel medzi tým, kto sviatosti prijíma, a medzi tým, kto omšu svätú obetuje. Kto sviatosti prijíma, musí ich prijímať hodne, a síce sviatosť pokánia s opravdivou skrúšenosťou a Sviatosť Oltárnu v stave milosti. Kto tak nerobí, nielenže nedostane žiaden podiel na zásluhách Ježiša Krista, ale dopúšťa sa ešte i nového hriechu. Keďže žiaden človek nemôže bez Božieho zjavenia vedieť, či hodne prijal sviatosti, preto sa nikto nemôže na to celkom spoliehať.

Milosť obrátenia

Aby si sa na omši svätej zúčastnil, k tomu nepotrebuješ byť v stave milosti, lebo keď sa na nej niekto zúčastnil v smrteľnom hriechu, nielenže sa žiadneho nového hriechu nedopúšťa, ale môže isto dúfať, že obetovaním Tela a Krvi Ježiša Krista obdrží rozmnoženie milosti a zotretie mnohých trestov.

Proti tomu by si snáď mohol povedať: Každý zomierajúci musí zaiste pevne dôverovať v utrpenie a smrť Ježiša Krista; lebo Kristus preto trpel toľko, aby hriechy naše zotrel a nás zachránil od večnej smrti a preto musíme omnoho viac úfať v utrpenie a smrť Ježiša Krista ako v omšu svätú. Odpovedám: Pravda, že musíme úfať v utrpenie a smrť Krista Pána, ak sa nám ovocie a zásluhy utrpenia a smrti Jeho privlastňujú. Lebo ak nie, márna je naša nádej. Lebo, čo z toho majú veľkí hriešnici, že za nich Kristus Pán trpel i zomrel, ak budú predsa zatratení? A prečo budú zatratení? Preto, že im nebývajú privlastnené zásluhy utrpenia a smrti Krista Pána. Prečo im nebývajú privlastnené? Pretože sa neučinili hodnými takého privlastnenia. A čím sa ho stávame hodnými? Pravou ľútosťou, hodným prijatím svätých sviatostí, konaním dobrých skutkov, ale obzvlášť tým, keď omšu svätú s nábožnosťou slúžime alebo sa na nej zúčastníme. Lebo takto učí cirkev: Ovocie z krvavej obety na kríži sa nám rozdeľuje a býva nami najhojnejšie prijímané obetou omše svätej. (Koncil trid. Sed. 22, hl. 2.) A tamtiež v prvej hlave učí: Omša svätá je preto ustanovená, aby nám bola privlastňovaná spasiteľná sila obety na kríži, na odpustenie tých hriechov, ktorými sa každodenne previňujeme. Keďže sa nám teda pri omši svätej prehojne privlastňujú zásluhy Ježiša Krista, môžeme celým právom do nej skladať pevnú dôveru.

Preto sa môže každý človek, ktorý sa počas svojho života často, rád a horlivo zúčastňoval na omši svätej, pri svojej smrti tešiť a hovoriť: Ći by bolo možné, aby sa na mňa Pán Boh hneval, keď som mu predsa obetovaním toľkých omší svätých mnohé a veľké služby preukazoval a mnohé vzácne dary mu obetoval, ktoré Jemu nado všetky poklady neba i zeme milými boli? Či by bolo možné, aby Boh pamätal ešte na moje hriechy a stanovil mi za ne tresty, keď som ho každodenne tak pokorne prosil o odpustenie a Jemu obetoval na splatenie svojich dlhov prebohaté zásluhy Jeho Syna? Ale či by bolo možné, že by moje modlitby nebol vyslyšal, keď predsa Jeho milovaný Syn sa vo všetkých omšiach svätých so mnou a za mňa modlil a svoje sväté rany a svoju predrahú Krv za mňa obetoval.

Kto takto dúfa, nespolieha sa na seba, ani na svoje zásluhy, ale na samého Krista Pána a na modlitbu i Jeho zásluhy, ktoré sa mu omšou svätou darúvajú a privlastňujú. Kto takto dôveruje, dôveruje v utrpenie Ježiša Krista, ktorého pamiatka sa pri omši svätej obnovuje. Spolieha sa na Krv Kristovu, ktorá sa pri omši svätej obetuje, a ktorou spôsobom duchovným pokropený býva. Spolieha sa na zásluhy Krista Pána, ktoré Kristus Pán s ním v omši svätej zdieľa a ktoré si on takto nadobúda. Spolieha sa na prevzácny dar, ktorý kňaz pri omši svätej svojimi rukami obetuje a Dobrotivosť Božia s vďakou prijíma. Spolieha sa na modlitbu, ktorú Kristus Pán a kňazi za neho hovorili a Bohu Otcu za Jeho spasenie obetovali. A na tom máme zakladať svoju nádej i zakladať môžeme i zakladať budeme.

Táto nádej je taká pevná, že učený Sanches mohol povedať: Vo svätej omši dostávame tak bezpečnú nádej na život budúci, že potrebujeme dať nadprirodzenej viery, aby sme ju veriac pochopiť mohli. (Thesaur. missae, cap. 1) Tým chce povedať: úžitok a účinok omše svätej je tak veľký, že by sme to ani za pravdu nemohli považovať, keby nás Boh k tomu neposilňoval nadprirodzeným spôsobom skrze milosť viery. To dobre poznali svätí otcovia, ktorí sa práve nábožným slúžením omše svätej na blížiacu sa smrť pripravovali.

Sila omše svätej

O svätom Theodorovi Studitovi, znamenitom i mocnom obrancovi katolíckej viery proti obrazoborcom, píše Baronius (Annal. ad ann. 826, num. 44.), že pred svojou smrťou upadol do tak ťažkej choroby, že vyzeral viac mŕtvy ako živý. Keď už sa začal približovať k smrti, prosil Boha ešte o tú jedinú milosť, aby mu život predĺžil len na toľko, aby mohol ešte jednu omšu svätú slúžiť a tak sa pripraviť na tvrdý smrteľný boj. Na túto prosbu choroba trochu zoslabla a on sa trochu zotavil. Preto na podiv všetkých prítomných vstal, odišiel bez akejkoľvek pomoci peši do kostola a slúžil omšu svätú s takou nábožnosťou, že všetci prítomní s ním museli plakať. To bola jeho posledná a najlepšia príprava na smrť. Lebo keď sa po omši svätej zase uložil na posteľ, zaspal ticho a blažene v Pánu.

Podobne hovorí Baronius (Ad ann. 806.) i o svätom Tarasiovi, patriarchovi carihradskom. Hoci ležal v ťažkej chorobe a bol zbavený skoro všetkých svojich síl, predsa sa nedal ničím zadržať a slúžil omšu svätú každý deň. Slúžil ju každý deň s horiacou láskou k Bohu a nič nehľadel na svoje najsilnejšie bolesti. A hoci už pre veľkú únavu viac nemohol rovno stáť, predsa nezameškal slúžiť omšu svätú, ale ležiac prsami na oltári tak konal Otcovi nebeskému svätú obetu každý deň až do konca života a zaslúžil si tak blahoslavenú smrť a život večný.

Blahoslavení sú tí, ktorí sa až do konca svojho života s nábožnosťou zúčastňovali na omši svätej, lebo budú skrze jej nadprirodzenú silu proti diabolským nástrahám mocne posilnení a zachránení od večnej smrti! Túto útechu im dáva pápež Gregor, keď hovorí: Obeta omše svätej chráni duše od večnej záhuby. (Dial. lib. 4. cap. 58.) Archanjel Rafael mohol Tobiášovi povedať: Almužna oslobodzuje od smrti, čistí od hriechov a činí, že nájdeme milosrdenstvo a život večný. (Tob 12, 9) Keď Rafael mohol tieto veľké účinky pripisovať almužne, o čo viac môžeme povedať o obete omše svätej, že ona oslobodzuje dušu od zlej smrti, čistí od hriechov, zaopatruje milosrdenstvo a dáva život večný!

A teraz počúvaj ešte, čo znamenité prisľúbil sám Kristus Pán tým, ktorí sa na omši svätej nábožne zúčastňujú. On povedal svätej Mechtilde: Hovorím ti, že tomu, kto sa úprimne a nábožne bude zúčastňovať na omši svätej, pošlem na ochranu a útechu pri smrti, ako i na odprevadenie jeho duše toľko svojich svätých, koľkých omší svätých sa on na zemi zúčastnil. (Revel. lib. 2, cap. 4.) Aké sladké slová! Aké utešené prisľúbenie! Kto by sa nemal pre také sľuby na omši svätej úprimne a nábožne zúčastňovať? Slová síce neobsahujú žiaden článok viery, ale predsa sú vzaté z hodnoverných zjavení svätej Mechtildy.

Pán je ochranca môjho života

Ó, najsladší Ježišu! Ak chceš tento svoj sľub na mne splniť, budem môcť pri mojej smrti s Dávidom hovoriť: Pán osvietenie moje a spasenie moje. Koho sa budem báť? Pán je ochranca môjho života, koho sa budem strachovať? (Žalm 26, 1) Lebo, keď pri mojej smrti, podľa svojho sľubu pošleš toľkých svätých na moje potešenie a na moju ochranu proti diablovi, koľkých omší svätých som sa nábožne zúčastnil, nebudem sa ani celého vojska zlých duchov ľakať! Lebo každý jeden svätý je dosť mocný na to, aby mohol všetkých pekelných duchov zahnať. Splň teda, ó, najdobrotivejší Ježišu, tento svoj sľub na mne a nedopusť, aby som bol vo svojej nádeji zahanbený. Ale aby som bol hodný Tvojho sľubu, chcem sa, kým môžem, každý deň na omši svätej s veľkou nábožnosťou zúčastňovať a ju skrze ruky kňaza na Tvoju väčšiu česť a slávu obetovať.

Takýmto spôsobom odchádza duša z tohoto sveta plná nádeje a na silu omše svätej sa spoliehajúc, bez strachu predstúpi pred súdnu stolicu Kristovu. A čo myslíš, ako sa jej povedie na tejto ceste? To ti nemôžem lepšie vysvetliť ako keď ti vyrozprávam udalosť, o ktorej hovorí Baronius (Ad ann. 716, num. 18.), a ktorú vyrozprával svätý Bonifacius, arcibiskup mohučský, svojej sestre. Vtedy bol istý zomrelý rehoľný brat zase vzkriesený k životu; a ten povedal svätému arcibiskupovi ako sa mu vodilo, toto: Keď som bol vedený k Božiemu súdu, prišli mi naproti všetky moje spáchané hriechy v hrozných podobách ako osoby a jeden po druhom oslovovali ma takto: 'Ja som pýcha, ktorou si sa nad iných vyvyšoval;' druhý povedal: 'Ja som lož, ktorou si hrešil;' tretí povedal: 'Pozri sa tu na tie daromné slová, ktoré si tak často hovoril;' iný zase: 'Pozri sa tu na tie daromné slová, ktoré si tak často hovoril;' iný zase: 'Pozri sa tu na tie neužitočné myšlienky, ktoré si v kostole i mimo neho mával.' A tak sa mi po rade predstavili pred oči všetky moje hriechy, z ktorých som sa pre nedbanlivosť, zábudlivosť a nevedomosť nespovedal; žalovali na mňa a revali strašnými hlasmi proti mne. Prítomní boli aj diabli a vyčítali mi, kedy a kde som sa tých hriechov dopustil. Potom mi vyšli naproti i tie nie mnohé dobré skutky, ktoré som za môjho života vykonal a jeden po druhom povedali: 'Ja som poslušnosť, tkorú si svojím predstaveným preukazoval;'druhý povedal: 'Ja som pôst, ktorým si svoje telo trýznil;' iný sa zas ohlásil: 'Ja som modlitba, ktorú si konal.' A tak vyšiel jeden dobrý skutok za druhým a tešil ma. Aj prítomní anjeli vydávali svedectvo o nich a tieto moje dobré skutky veľmi vysoko vynášali.

Čo sa prihodilo tomuto zbožnému bratovi, o ktorom svätý Bonifác takto vypráva, prihodí sa bezpochyby i tebe i mne i všetkým zomierajúcim. Spáchané hriechy sa nám predstavia pred oči v strašnej podobe; ale dokonané dobré skutky nás budú posilňovať a potešovať. Ak si sa ale nábožne zúčastnil na mnohých omšiach svätých, tie ti prídu naproti v podobe prekrásnych nebeských panien, zbavia ťa každého strachu a povedia: My sme tie omše sväté, na ktorých si sa nábožne zúčastnil. My pôjdeme s tebou pred prísneho Sudcu, vyhovoríme ťa a dosvedčíme ti, ako veľmi pobožným si pri nekrvavej obete Ježiša Krista býval, ako mnoho hriechov a ako mnoho trestov za hriechy si splatil. Preto buď len dobrej mysle! Lebo my zmiernime hnev Sudcu a vyprosíme ti jeho milosť. Akou veľkou potechou to bude pre tvoju stiesnenú dušu, keď nájdeš tak mnohých verných priateľov a príhovorcov u prísneho Sudcu!

I môže sa ti stať, čo Raynald (Od. Raynaldi annal. eccl. ad ann. 1241.) píše o blahoslavenom Nankerovi, biskupovi vratislavskom. Tento Nanker mal zvláštnu nábožnosť k omši svätej a každý deň, keď len mohol, býval na všetkých omšiach svätých, ktoré boli slúžené v jeho kostole. V hodine jeho smrti počula zbožná pani tak sladký a ľúbezný spev anjelov, že sa jej zdalo, akoby bola v raji. Keď si veľmi žiadala dozvedieť sa, čo ten nebeský spev znamenal, počula hlas, ktorý povedal: Duša biskupa Nankera sa práve odlúčila od svojho tela a je nesená svätými anjelmi do neba. Pani sa spýtala: Čím si tento biskup zaslúžil tak veľkú česť a milosť? Hlas odpovedal: Presvätou obetou omše svätej, ku ktorej mával tak zvláštnu nábožnosť.

Toto je zaiste potešujúci príklad, ktorý nás má povzbudiť, aby sme sa veľmi usilovne a nábožne zúčastňovali na omši svätej. Hľa, zbožný biskup Nanker sa dostal do neba bez očistca; ba, milí anjeli ho tam niesli s veľkou oslavou a so sladkým, radostným spevom. A najdôležitejšou príčinou toho bola zvláštna nábožnosť k omši svätej, ktorou všetky svoje viny odpokutoval a tak si zaslúžil blažený koniec a tak dôstojné nanebovzatie. Ak teda aj ty chceš dosiahnuť tak veľkú milosť, nie dlho v očistci horieť, vysoko do neba sa dostať, nasleduj ten príklad a nábožne sa zúčastňuj na omši svätej, kedy len môžeš.