O vzácnosti obetného daru pri svätej omši

Svätý Pavol hovorí o vzácnosti obetného daru, aký sa vo svätej omši prináša Najsvätejšej Trojici: Lebo každý veľkňaz je ustanovený na to, aby prinášal dary a obety. Preto (keďže Ježiš Kristus je svojím nebeským Otcom ustanovený za kňaza), aj on musel mať niečo, čo by obetoval.(Žid / Hebr 8, 3) Svätý Pavol nedodáva, čo má Kristus Pán, aby obetoval, ale ponecháva, aby sme sami o tom uvažovali. Musíme sa teda opýtať: akú to obetu prináša Kristus Pán svojmu nebeskému Otcovi vo svojom úrade ako kňaz najvyšší?

Dar nekonečne veľkej ceny

Nemôže to byť dar nepatrný a obyčajný, ale musí to byť dar nekonečne veľkej ceny, keď má byť hodný toho, aby bol venovaný nekonečnému Bohu. Lebo čím väčší a znamenitejší je pán, tým drahší a cennejší musí byť i dar, ktorý mu má byť venovaný. Keby chcel niekto poctiť kráľa alebo cisára hrsťou hrachu, dostalo by sa mu za to zlého poďakovania a iste veľkého posmechu. Ale všemohúci Boh je tak nesmierne velebný a tak nevýslovne vznešený Pán, že nebo i zem spolu majú oproti nemu menšiu cenu ako hrsť hrachu voči cisárovi. Počuj, čo o ňom hovorí mudrc v Písme svätom: Ako prášok na váhe, tak je kraj zeme pred Tebou, ako kvapka rosy pred svitaním, ktorá zostupuje na zem. Keďže teda podľa svedectva Písma svätého je celá zem cenená len ako kvapka rosy voči Bohu, kde by v šírom svete bolo možné nájsť niečo, čo by bolo hodným, aby mu mohlo byť obetované? Ba kde v šírom nebi nájde sám Kristus okrem Boha niečo, čím by mohol najsvätejšiu Trojicu ako hodnou a príjemnou obetou poctiť?

Kristovo Telo, Krv a Duša

Čo si teda myslíš, že Kristus Pán obetuje pri svätej omši najvyššiemu Bohu? Počúvaj a čuduj sa! V celom šírom nebi a na celom šírom svete našiel iba jednu vec, ktorá by vola hodná, aby bola Bohu obetovaná, a sícre svoje najsvätejšie, nepoškvrnené, prepožehnané človečenstvo, to jest, svoje najsvätejšie telo, svoju červenú krv a svoju najpožehnanejšiu dušu. O tom hovorí svätý Ján Zlatoústy: Kristus Pán bol i obetou i kňazom: obetou podľa tela, kňazom podľa ducha; ten samý obetoval i bol obetovaný. (Hom. I. de cruce) A podobne hovorí saj svätý Augustín: Kristus Pán bol jediný takým kňazom, ktorý bol zároveň i obetou; lebo Bohu Otcu neobetoval nič iné, ako seba samého, lebo medzi pokladmi neba i zeme nemohol nájsť nič iné, čo by bolo mohlo byť dôstojnou obetou najsvätejšej Trojici. Toto jeho človečenstvo je tým najvzácnejším a najcennejším, čo všemohúca ruka Božia stvorila. Toto zjavila Matka Božia svätej Brigite, keď jej povedala: Človečenstvo Kristovo je tým najdrahocennejším, čo kedy bolo a doposiaľ je. Lebo štedrá ruka Božia obdarila toto človečenstvo Krista Pána toľkými a tak veľkými pokladmi milosti a takou dokonalosťou, že mu už nemohla ani viac a ani väčších vlastností udeliť. Nie tak akoby mu Boh už nemohol udeliť väčších predností pojať nemohlo. Hoci Matka Božia je nevýslovne krásna, svätá a vznešená, predsa v porovnaní s človečenstvom Ježiša Krista je iba ako horiaca fakľa v porovnaní so svetlom slnka. Pre túto najvyššiu vznešenosť bolo človečenstvo Ježiša Krista nielen zbožnými ľuďmi, ale i malými anjelmi na zemi ctené. A teraz, keď tróni po pravici nebeského Otca, anjeli i ľudia mu preukazujú najvyššiu úctu. A to sa nedeje z inej príčiny, len preto, že v Kristovi, v hlave ľudského pokolenia, je aj podľa jeho ľudskej prirodzenosti taká plnosť dokonalosti, akú Boh žiadnemu inému rozumnému tvorovi neudelil.

Chvála Najsvätejšej Trojice

Najštedrejší Boh obdaril anjelov pri ich stvorení neoceniteľnou svätosťou a inými mimoriadne vzácnymi vlastnosťami. Tak isto zo svojej samej dobroty udelil mnohým zbožným ľuďom a veľkým svätcom pri ich stvorení mnohé vznešené milosti a čnosti i veľkú svätosť. Viac než ostatných však zahrnul mnohými nepochopiteľnými milosťami, prednosťami a dokonalosťami preblahoslavenú Pannu Máriu a síce nielen pri jej stvorení, ale i neskôr v Jej presvätom živote. Avšak všetky tieto milosti a prednosti, ktoré Boh udelil anjelom, svätým i preblahoslavenej Panne Márii, zjednotil Duch Svätý v ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista a k tomu pridal ešte mnoho iných milostí, dokonalostí i nebeských pokladov. A teraz teda sám posúď, ako nepochopiteľne šľachetné, príjemné, múdre, vznešené i slávne je človečenstvo Ježiša Krista, áno, aké neobsiahnuteľné more všetkých dokonalostí ono v sebe pojíma i obsahuje.

Toto najdrahocennejšie a najdôstojnejšie človečenstvo Ježiša Krista je jedinou vzácnou obetou, ktorú najväčší kňaz, jednorodený Syn Boží, Ježiš Kristus, najsvätejšej Trojici denne vo všetkých omšiach svätých prináša a obetuje. Áno, on neobetuje len samotné svoje človečenstvo, ale s ním zároveň obetuje všetko to, čo toto najsvätejšie človečenstvo k väčšej cti a chvále Najsvätejšej Trojice na zemi za tých tridsaťtri rokov s vrúcnou láskou vykonalo a v najtrpkejších bolestiach vytrpelo: a síce, všetky svoje pôsty, bdenia, modlitby, cesty, všetky kajúce skutky i mŕtvenia a všetky svoje kázania; všetky vytrpené prenasledovania, ponižovania, posmechy i potupy; všetky bolesti, šľahy bičov, vpichy tŕňov, to pribitie na kríž, tie muky a trýteň; všetky svoje slzy, kropaje potu, všetku vodu i ružovú krv z jeho boku. Toto všetko kladie Kristus vo všetkých svätých omšiach Najsvätejšej Trojici pred oči a obetuje jej to spôsobom práve tak mocným a pokorným, akým jej to vo svojom utrpení a vo svojej smrti obetoval na zemi.

Ale najvyššie si je treba ceniť to, že Kristus Pán neobetuje len toto svoje človečenstvo samé, ale s ním spolu obetuje i svoje Božstvo, lebo noci v obete omše svätej sa Najsvätejšej Trojici neobetuje Božstvo, ale človečenstvo Ježiša Krista, toto človečenstvo sa predsa obetuje v takej dokonalosti, akej sa mu dostalo skrze osobné spojenie s Božstvom. Pre toto spojenie sa človečenstvo stalo akoby Božským, bolo obohatené nekonečnými pokladmi, nekonečnou cenou a nekonečnou dôstojnosťou. Z toho môžeš teraz pochopiť, akú nadovšetko vzácnu obetu náš Spasiteľ vo všetkých omšiach svätých prináša Najvyššiemu Bohu, keď Mu obetuje svoje človečenstvo takým nevýstižným spôsobom.

Napokon treba ešte uvážiť, že Kristus Pán neobetuje svoje človečenstvo v tej podobe, v ktorej je ono na nebesiach, ale tej podobe, v ktorej sa nachádza na oltári. Lebo na nebesiach je toto človečenstvo oslávené a velebené, že sa i svätí anjeli čudujú a trasú, keď na tú slávu pozrú. Na oltári ale je pokorné a ponížené, že sa tomu svätí anjeli preveľmi ticho divia. Tu je toto človečenstvo skryté pod spôsobmi chleba a vína a akoby uzavreté v úzkom väzení. Tieto spôsoby totižto obklopujú človečenstvo Ježiša Krista a uzatvárajú ho tak, že nemôže byť od nich odtrhnuté žiadnou mocou a on je pod nimi prítomný, kým len tieto spôsoby trvajú. Teda v týchto tak malých, pokorných a ponížených spôsoboch chleba a vína sa Ježiš Kristus predstavuje Najsvätejšej Trojici a obetuje sa jej spôsobom tak dojemným, že nad tým žasne celé nebo.

Čo asi tomu hovorí Najsvätejšia Trojica, keď vidí toto oslavy najhodnejšie človečenstvo Ježiša Krista v podobe tak pokornej a takpovediac pri svojich nohách? Ó, aká je to oslava pre nebeského Otca, že jeho premilovaný Syn pre jeho väčšiu otcovskú úctu sa pokoruje až k takému najkrajnejšiemu poníženiu! Ó, akej nadmiernej moci a vznešenosti sa skrze toto pokorné obetovanie sa Ježiša Krista dostáva obete omše svätej, v ktorej sa tieto podivuhodné, Božské tajomstvá dejú! Ó, aké bohaté požehnania a aký veľký úžitok dostávajú ľudia skrze to, keď sa najsvätejšia obeta omše svätej obetuje za nich! Koľko útechy a koľko občerstvenia sa dostáva dušičkám v očistci, keď sa tak spasiteľná svätá omša za ne slúži a veriaci sa na nej zbožne zúčastňuje!

Víťazná moc Božieho milosrdenstva

V knihe O slávnych mužoch z rádu cisterciánov o tom čítame nasledujúcu podivuhodnú udalosť: Za času svätého Bernarda zomrel v Clairveauxu rehoľný brat a Bohom bol odsúdený k očistcovým mukám. Ten brat sa zjavil jednému zo starých kláštorných kňazov a oznámil mu, že je v očistci: a úpenlivo ho prosil, aby kňazi kláštora neprestávali za neho obetovať omše sväté. Po nejakom čase sa zomrelý tomu kňazovi zase zjavil a síce oslavou premenený mu povedal: Ďakujem nášmu Pánu Bohu, lebo teraz som už v nebeskom blahoslavenstve. Kňaz sa ho pýtal: Ako si bol vyslobodený? Zomrelý odpovedal: Poď a viď! Po týchto slovách ho odviedol do kláštorného kostola, v ktorom pri všetkých oltároch stáli kňazi a s najväčšou pobožnosťou slúžili sväté omše a povedal: Hľa, touto zbrojou milosti Božej som bol vyslobodený z očistca. Sväté omše sú víťaznou mocou Božieho milosrdenstva. To je tou jedinou a najlepšou obetou, ktorá sníma hriechy sveta. Hovorím ti po pravde, že týmto zbraniam Božej milosti, tejto moci Božieho milosrdenstva, tejto zmiernej obete Božského Spasiteľa nemôže vôbec nič odporovať, iba ak nekajúce srdce. Keď ten starý kňaz zase prišiel k sebe a o tomto zjavení hovoril kláštorným bratom, všetci sa naplnili väčšou horlivosťou, aby vždy s o to väčšou nábožnosťou i úctivosťou konali obetu omše svätej.

Milý čitateľ! Vyrozprával som ti túto udalosť na tomto mieste preto, aby som ťa naplnil väčšou úctivosťou k omši svätej a tak ťa pohol, aby si sa na nej tak, ako len dokážeš, čo najčistejšie zúčastňoval. Predovšetkým si ale prajem, aby si vždy zachovával v srdci tieto krásne slová: Každodenné sväté omše sú zbraňami milosti Božej, sú víťaznou mocou milosrdenstva Božieho. Pri svätej omši sa za hriechy sveta prináša tá zmierna obeta, ktorej moci nič neodolá, len zatvrdnuté srdce. Teda máme sa usilovať vzdávať svojmu láskavému Spasiteľovi úprimné vďaky za to, že nám úbohým túto tak účinnú obetu omše svätej zanechal a že sa pri nej každý deň, ba každú hodinu za nás Najsvätejšej Trojici obetuje. Máme mu ďakovať za to, že nám vo svätej omši odovzdal túto mocnú zbraň, ktorou si môžeme vydobyť Božské milosti a takmer vynútiť Božie milosrdenstvo.

Ako Kristus Pán slúžil svätú omšu s veľkou slávou

Pre väčšiu oslavu omše svätej si vypočujme zaručenú správu o posvätení kaplnky v Einsiedelne a ako Kristus Pán sám pri tom omšu svätú s veľkou slávou slúžil. V živote svätého Meinrada čítame, ako v osemdesiatom roku po jeho smrti zbožný pustovník zo šľachtického rodu Eberhard žiadal kostnického biskupa svätého Konráda, aby vysvätil kaplnku svätého Meinrada. Keď v noci pred vysvätením svätý Konrád odišiel modliť sa do kaplnky, počul spev anjelov, ktorí spievali predspevy a odpovede, predpísané pri svätení chrámu. Keď vstúpil do kaplnky, videl ju naplnenú anjelmi a samotného Krista Pána v biskupskom rúchu videl ju vysväcovať. Bol naplnený takým úžasom nad tým, že zostal nepohnutý vo svätom vytržení. Jasne videl a zreteľne počul, ako Kristus Pán, obklopený apoštolmi, anjelmi a mnohými svätými, konal tie isté modlitby a obrady, ktorými biskupi posväcujú chrámy. Matka Božia, na ktorej česť boli oltár i kaplnka venované, stála na oltári v najvyššej sláve, nad slnko jasnejšia, nad blesk skvelejšia. Po vysvätení Kristus Pán sám s najväčšou slávnosťou slúžil veľkú svätú omšu. Po svätej ošmi celý ten nebeský zástup zmizol a zanechal svätého Konráda v blaženej radosti i sladkosti. V posvätnej kaplnke našiel šľapaje Ježiša Krista vtlačené do nasypaného popola a steny pomazané svätým krizmom. Na druhý deň chceli prítomní páni, aby Konrád kaplnku vysvätil. Ale ten povedal: Nesmiem ju vysvätiť, lebo už je vysvätená tajomným spôsobom. A keď predsa na neho naliehali, aby začal so svätením, všetci počuli nebeský hlas, ktorý tri razy takto prehovoril: Presťaň, bratu, kaplnka je už vysvätená! Na to svätý Konrád nechal svätenie a oznámil túto podivuhodnú udalosť do Ríma.

Keď si túto podivuhodnú udalosť prečítaš, azda zvoláš: Ó, keby som bol vtedy pri svätom Konrádovi a videl to, čo on videl! Aké podivenie, akú radosť, akú nábožnosť bol by som zacítil! Hľa, môj milý čitateľu, to isté podivenie ťa uchváti, tie isté city radosti a nábožnosti ťa preniknú, kedykoľvek budeš nábožne účastný na omši svätej a to, čo som v tejto hlave povedal, si vezmeš do srdca. Veď pri každej svätej omši je Kristus Pán sám obetujúcim kňazom, ktorý obetuje seba za tvoje spasenie nebeskému Otcovi. Kedykoľvek zostupuje z neba na naše oltáre, obklopujú ho neviditeľným spôsobom zástupy anjelov.