O predobrazoch obety omše svätej

Prvým predobrazom najsvätejšej obety omše svätej bola obeta zbožného a spravodlivého Ábela. Tento z pravej nábožnosti priniesol najvyššiemu Bohu z prvorodencov svojho stáda zápalnú obetu na uznanie jeho nekonečnej Velebnosti.

Obeta Ábelova

O tom, že sa táto obeť milému Pánu Bohu ľúbila, svedčí Písmo sväté hovoriac: Vzhliadol Pán na Ábela a na jeho dary. Táto obeta spravodlivého Ábela bola Bohu príjemná preto, lebo bola prinesená vo viere v budúceho Spasiteľa, s odovzdaným a pokoreným srdcom, ako o tom svedčí svätý Pavol: Vierou Ábel obetoval lepšiu obetu než Kain, pre ktorú dostal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh vydal svedectvo jeho darom. Toto svedectvo, ktoré Boh dal obete Ábelovej, spočívalo podľa starého podania v tom, že ju dal stráviť ohňom, kým zbožný Ábel kládol svoju obetu aj s drevom na oltár a zasväcoval ju Bohu svojou modlitbou; vtedy spadol z neba oheň, ktorý mäso zabitého baránka zapálil. Podobne sa to stáva i pri našej obete. Keď kňaz na oltári obetoval chlieb a víno a vyslovil nad nimi sväté slová premenenia, z neba na ne prichádza Božský oheň Ducha Svätého, zapaľuje tú obetu chleba a vína a svojim spôsobením ich premieňa na pravé telo a v pravú krv Krista Pána.

Obeta Ábelova sa všemohúcemu Bohu veľmi ľúbila; ale obeta kresťanstva sa mu ľúbi neporovnateľne viac. Lebo keď kňaz pozdvihuje svoju obetu pri svätej omši, nebeský Otec hovorí tie slová, ktoré povedal pri krste Ježiša Krista: Toto je môj milý Syn, v ktorom mám zaľúbenie.

Obeta Abraháma

Druhým predobrazom obety omše svätej sú obety praotca Abraháma, o ktorých sa môžeme dočítať na rozličných miestach Svätého Písma. Aj Izák a Jakub, ktorí boli pravými služobníkmi Božími, podľa príkladu všetkých Božích služobníkov viackrát preniesli Pánovi všetkých pánov obety zápalné i krvavé. Keď však cirkev v kánone svätej omše spomína obetu Abrahámovu; má na zreteli len tú veľkú a podivuhodnú obetu, ktorú pracotec Abrahám priniesol vtedy, keď svojho jediného syna Izáka zviazal, na oltár položil a meč vytiahol, aby ho zabil. Urobil tak z poslušnosti voči Bohu, bez ohľadu na prisľúbenia, ktoré o tomto jeho synovi od Boha dostal, a neklesol vo viere proti každej ľudskej nádeji a všetkému očakávaniu. Ale Boh, ktorý chcel Abrahámovu vieru vyskúšať, dal na miesto Izáka, ktorý bol určený na krvavú obetu, nastúpiť barana, ktorý bol zabitý a spálený. Táto Izákova obeta nie je len predobrazom obety Ježiša Krista na kríži, ale i živým a významným obrazom najsvätejšej obety omše svätej. Ako totiž bol Izák obetovaný skrze poslušnosť Abrahámovu bez toho, že by bol svoju krv prelial a život svoj stratil, tak Ježiš Kristus vykonal svoju obetu na kríži z poslušnosti k svojmu nebeskému Otcovi, kde síce zomrel, ale tak, že zase vstal z mŕtvych k novému životu, aby bol živou, vždy trvajúcou obetou v omši svätej. Osvietený Duchom Svätým sa Abrahám asi v duchu pri obete svojho syna díval na obetu Krista Vykupiteľa v radosti i veselosti.

Obeta Melchizedecha

Tretím a najvýrečnejším predobrazom najsvätejšej obety omše svätej bola obeta kráľa a najvyššieho kňaza Melchizedecha, ktorý z vďačnosti, keď sa praotec Abrahám víťazne vracal domov z boja proti svojím nepriateľom, vykonal všemohúcemu Bohu novú obetu - obetoval s modlitbami a obradmi chlieb a víno.

Melchizedech predobraz Krista

Samotné Sväté Písmo nazýva Melchizedecha predobrazom Kristovým. Tu ti chcem, milý čitateľu, ďalaj rozviesť podobnosť Ježiša Krista s Melchizedechom podľa slov svätého Pavla (Žid / Hebr 7, 1...), aby si lepšie a zreteľnejšie spoznal, ako Melchizedech a jeho obeta boli predobrazmi Ježiša Krista a jeho nekrvavej obety pri svätej omši. Meno Melchizedech znamená toľko ako kráľ spravodlivosti. Ako krásne sa už týmto samotným menom poukazuje na Pána Krista, ktorý je predovšetkým Spravodlivým a pôvodcom spravodlivosti. Melchizedech bol kráľom v Saleme, to jest Kráľom pokoja a i v tom je predobrazom Krista Pána, ktorého proroci opisujú ako knieža pokoja. Salem čiže Jeruzalem, mesto Melchizedechovo, bol predobrazom i Kristovho kráľovstva na zemi, čiže jeho cirkvi i nadzemského Božieho mesta, nebeského Jeruzalema. Melchizedech bol kráľom a súčasne kňazom jediného pravého Boha. Ale či Ježiš Kristus nie je kráľom a zároveň i najvyšším kňazom? Či nie je kráľom spravodlivosti a kniežaťom pokoja, Pánom nového Jeruzalema a nebeského mesta Božieho, kde je zároveň večne najvyšším kňazom u Boha Otca? O Melchizedechovi nevieme, kto bol jeho otcom, jeho matkou, z akého rodu pochádzal, kedy sa narodil a kedy zomrel, aj tým je podobný Kristu Pánu, o ktorom Sväté Písmo hovorí: Rod jeho kto vypovie? (Iz 53, 8) Lebo nepochopiteľné a nevysloviteľné je jeho večné rodenie z Otcovho lona. Melchizedech sa objavuje v Písme svätom náhle a nevie sa, odkiaľ prichádza, taktiež náhle zmizne a nevie sa, kam odišiel; a stojí tu ako posvätné zjavenia. A tak aj Kristus Pán prichádza z lona nevyspytateľnej večnosti a vracia sa zase do neba; je podivuhodným zjavom z vyššieho sveta. Melchizedech sa zdal mať pri svojom vystúpení len jeden účel - ten, že obetoval. Len jeden účel mal Kristus Pán, a síce ten, že priniesol obetu na kríži za spasenie sveta; všetko ostatné sa deje k vôli tomuto jedinému činu. Melchizedech obetoval chlieb a víno; Kristus Pán obetoval chlieb a víno nielen pri poslednej večeri, ale po všetky dni až do skončenia sveta; predstavuje nám tak svoju krvavú smrť na kríži, keď sa za nás každodenne obetuje pri omši svätej pod spôsobom chleba a vína. Melchizedechova obeta chleba a vína bola obetou ďakovnou za víťazstvo, ktoré Abrahám vydobil z pomoci Božej nad nepriateľmi. Tak je aj obeta, tkorú Pán Ježiš sám pri poslednej večeri vykonal a svojim apoštolom a ich nástupcom obetovať prikázal na pamiatku, kým nepríde ku súdu (1 Kor 11, 24 a 26), trvalým ohlasovaním jeho víťazstva nad pekelnými mocnosťami, ktoré svojím smrteľným bojom vydobyl, je ustavičnou obetou vďaky i chvály za naše vyslobodenie z potupného otroctva diabla. Melchizedechovi priniesol Abrahám, praotec vyvoleného národa, dary a jemu ako svojmu pánovi sa poklonil. Ale Kristovi Pánovi sa neklaňali len mŕtvi od východu, ale na ňom sa deň čo deň v každej omši svätej vyplňuje proroctvo korunovaného pevca Dávida: Králi Tharsis a ostrovania dary obetovať budú: Králi arabskí a sabejskí dary prinesú. A klaňať sa mu budú všetci králi zeme, všetky národy slúžiť mu budú. (Žalm 71, 10. 11).

Tak je Kristus Pán v pravde tým, čo o ňom prorokoval Dávid: Ty si kňazom na veky podľa radu Melchizedechovho.

Zmienka prastarej obety vo svätej omši

O týchto prastarých obetách Ábela, Abraháma a najvyššieho kňaza Melchizedecha sa výslovne robí zmienka vo svätej omši, pri ktorej kňaz hneď po pozdvihovaní takto hovoria: Obetujeme preslávnej Velebnosti Tvojej z Tvojich údelov a darov obetu čistú, + obetu svätú, + obetu nepoškvrnenú, + chlieb svätý, + života večného a kalich ustavičného spasenia. Ráč na tieto dary s milostivou a priaznivou tvárou pohliadnuť a ich so zaľúbením prijať, ako si so zaľúbením prijať ráčil dary spravodlivého služobníka svojho Ábela a obetu praotca nášho Abraháma a ktorú ti obetoval Tvoj najvyšší kňaz Melchizedech, obetu svätú a dar nepoškvrnený. Týmito slovami cirkev dostatočne ukazuje, že menované obety boli predobrazmi najsvätejšej obety omše svätej a preto boli najvyššiemu Bohu príjemnými a milými.

Obeta Krista Pána

Ale tu si treba povšimnúť, že kňazi neprosia, aby Boh ráčil milostivo prijať to, čo mu oni obetujú; lebo to, čo mu oni prinášajú, je Kristus Pán, Jeho milovaný Syn, a ten mu je nekonečne milším, než všetky stvorenia na nebi i na zemi. Kňazi prosia len o to, aby Boh ich obetu, to jest ten spôsob obetovania alebo tú pobožnosť, s ktorou najsvätejšiu obetu omše svätej prinášajú, práve tak milostivo ráčil prijať, ako prijal tú pobožnosť s akou Ábel, Abrahám a Melchizedech priniesli svoje obety.

Obeta Áronova

Štvrtým predobrazom bola obeta Áronova a všetkých kňazov Mojžišovho zákona, ktorý dal Boh sám. Lebo pred týmto zákonom prinášali spravodliví starého Zákona Bohu z vnuknutia prirodzeného svetla obety krvavé a zápalné. A v Mojžišovom zákone Boh prikázal, aby mu celý židovský národ prinášal trojakú obetu, a síce obetu zápalnú, pokojnú a zmiernu. Každý deň mali v jeruzalemskom chráme zabíjať a obetovať dvoch bezchybných baránkov, jedného ráno a jedného večer. Všetky tieto židovské obety trvali až po Krista a boli predobrazmi jeho krvavej obety na kríži. Po Kristovej smrti však prestali; židovská obeta sa premenila na kresťanskú, a síce na obetu omše svätej.