Čo je obeta omše svätej

Po dokonaní svätej obety na kríži mali židovské obety podľa predpovedí prorokov prestať a obeta Kristova na kríži mala sa vždy a všade obnovovať a sprítomňovať nekrvavým spôsobom. Týmto nekrvavým obnovením obety vykonanej na kríži je svätá omša, ktorú obeta Melchizedechova predobrazovala, proroci predpovedali a Kristus Pán ustanovil.

Proroctvá Starého zákona

Z proroctiev o obete omše svätej je najdôležitejšie proroctvo Malachiášovo 1, 11: Nemám zaľúbenia vo vás (židoch), hovorí Pán zástupov a daru neprijmem z ruky vašej. Lebo od východu slnka až po západ veľké je meno moje medzi národmi a na každom mieste obetuje sa meno môjmu obeta čistá.

Ďalej v žalme 109. Boh hovorí ústami proroka Dávida o Kristovi: Ty si kňazom naveky podľa rádu Melchizedechovho, to jest vždy až do konca sveta budeš prinášať obetu takú ako Melchizedech, ktorý podľa slov svätého Písma obetoval Najvyššiemu chlieb a víno.

Apoštoli a svätí otcovia

Celá katolícka cirkev podľa svedectiev svätých otcov tieto dve proroctvá vždy vzťahovala na obetu svätej omše. Tak hovorí svätý Ireneus (v 2. storočí): Kristus vzal to, čo podľa stvorenia bolo chlebom, ďakoval a povedal: Toto je telo moje, a tak aj kalich - vyznal ho za svoju krv a takto určil novú obetu nového zákona, ktorú cirkev prijala od apoštolov a Bohu prináša na celom svete a o ktorej Malachiáš predpovedal: Od východu slnka až po západ obetuje sa...

Čo proroci v starom zákone sľubovali, to Ježiš v novom vykonal. Lebo večer pred svojím utrpením, kým apoštoli jedli, tak hovorí svätý Matúš evanjelista, vzal Ježiš chlieb, žehnal a lámal ho, dával svojím učeníkom a povedal: Vezmite a jedzte, to je telo moje. Potom vzal kalich, ďakoval, dával svojím učeníkom a povedal: Pite z neho všetci, lebo toto je krv moja nového zákona, ktorá bude vyliata za mnohých na odpustenie hriechov. Ale vylievať krv za iných, to je všeobecne užívaný výraz na označenie obety. Teda Božský Spasiteľ chce povedať: Jeho pod spôsobom vína v kalichu pri poslednej večeri prítomná krv bude za nás vyliata, to jest obetovaná. A čo povedal Pán o svojej krvi, to platí aj o jeho svätom tele; telo a krv spolu je len jeden obetný dar. Teda Ježiš Kristus pri poslednej večeri obetoval tak svoju Božskú Krv, ako i svoje Najsvätejšie Telo.

Podľa svätého Lukáša slová premeny, ktoré Pán Ježiš nad chlebom povedal, zneli: Toto je telo moje, ktoré sa dá za vás. Teda i tu je zase zastupujúce oddanie Najsvätejšieho Tela za iných. Tak teda Ježiš Kristus prorokmi predpovedanú obetu čistú, svätú a nepoškvrnenú podľa rádu Melchizedechovho pri poslednej večeri skutočne obetoval.

A vo svojej cirkvi Ježiš Kristus ustanovil túto obetu aj na večnú pamiatku svojho utrpenia pre všetky miesta, národy i časy a nariadil, aby to samé Telo a tá samá Krv boli v každej svätej omši obetované. Lebo slovami: Toto čiňte na moju pamiatku, dal svojím apoštolom a ich riadnym nástupcom nielen rozkaz, ale i moc činiť to, čo On práve tu a teraz učinil. A to deje sa v každej svätej omši.

Obeta Nového zákona

Svätá omša nie je teda nič iné ako vyplnenie je toho Božského príkazu, nič iné ako ustavičné opakovanie, obnovovanie a pokračovanie tejto obety, ktorú Ježiš Kristus večer pred svojím horkým umučením ustanovil a obetoval. Svätá omša je ustavičná obeta Nového zákona, v ktorej sa Kristus Pán pod nekrvavým spôsobom obetuje tak, ako sa kedysi obetoval na kríži krvavým spôsobom. Ona je skutočným obnovovaním poslednej večere i skutočným obnovovaním obety Božského Vykupiteľa na kríži.

Veľmi by sa mýlil ten, kto by veril, že svätá omša je ako Zelený štvrtok a Veľký piatok obyčajnou pamiatkou na poslednú večeru a na obetu, ktorú Ježiš Kristus za nás na kríži priniesol: ona je nekonečne viac; je nielen pamätaním na to, čo predstavuje, ale v nej sa zas deje to, na čo upamätúva.

V každej svätej omši obnovuje osobný Boh-človek to, čo učinil pri poslednej večeri a na kríži. Svätá omša je vskutku a v pravde nič iné ako skutočné obnovenie poslednej večere a obety Ježišovej na kríži. Čo pri poslednej večeri a na Golgote pred viac než osemnásť storočiami sa raz stalo (kniha je z roku 1902), sa teraz stáva každý deň na celom svete v každej svätej omši. Ježiš Kristus v nej prináša seba, svoje Božstvo i človečenstvo so všetkými zásluhami svojimi na obetu svojmu nebeskému Otcovi, aby nám, ako to učí tridentský koncil (Sed. 22. hl. 1 a 2), skrze ňu v hojnej miere privlastnil ovocie svojej obety na kríži.

Na kríži totiž Ježiš splatil za nás výkupné a u svojho nebeského Otca nám uložil nevyčerpateľné poklady milosti. Ale aby nám to bolo k nášmu spaseniu, musí sa nám otvoriť prístup k tým nebeským pokladom a tie milosti nám musia byť udelené. Toto sa deje pri svätej omši. V nej prichádza Ježiš, ktorý za nás zomrel na kríži, ako prostredník pred trón svojho večného Otca a svojmu nebeskému Otcovi, obetuje svoje ukrižované telo a za nás vyliatu krv. Sám načiera z toho mora milostí, ktoré na kríži pre nás zaslúžil a darúva ich všetkým, ktorých smrťou svojou na kríži vykúpil. Ó, aká veľká, aká nekonečne veľká je láska Ježišova k nám - a aké veľké, aké nekonečne veľké je naše šťastie! Keby sme si to zakaždým dobre uvážili, kedykoľvek bývame na svätej omši, ako úctivo a zbožne by sme sa na nej zúčastňovali, ako veľmi by sme svoje hriechy oľutovali, ktoré nášmu Božskému Vykupiteľovi zapríčinili také bolesti, ako vrúcne by sme Pána Ježiša o odpustenie prosievali, ako úprimne by sme Mu za Jeho nekonečnú lásku ďakovali a ako pevne by sme si predsavzali, že Ho už urážať nebudeme!

Obrátenie ľudu

Na jedných misiách sa misionári márne namáhali obrátiť obyvateľov obce. Hoci všetky reči zostávali bez výsledku, jeden z misionárov predsa chcel ešte raz, posledný raz, prehovoriť k zatvrdilcom. Vystúpil na kazateľnicu a kázal s takým zápalom, že ho na mieste zaliala krv. Zomierajúceho ho zniesli z kazateľnice a akonáhle zomrel, jeden z jeho spolubratov vzal rúcho zomrelého, ktoré bolo celkom zaliate krvou a ukázal ho z kazateľne ľudu a povedal: Krv túto ste vy preliali, vy ste vinní jeho smrťou... Toto zaúčinkovalo na ľud, že sa skutočne obrátil.

Ježiš Kristus je pravým kňazom podľa rádu Melchizedechovho

A hľa, milý čitateľu, vo svätej omši ti kňaz pri pozdvihovaní ukazuje nie len krvou zmáčané rúcho Kristovo, ale telo, ktoré bolo za teba bičované, tŕním korunované, klincami prebodnuté, krv, ktorá v najhroznejších mukách bola za teba vyliata. A ty by si chcel byť ľahostajným a naďalej ľahkomyseľne žiť vo svojich hriechoch? Ó nie, a tisíckrát nie! Naopak, ty sľubuješ Pánu Ježišovi polepšenie a vernú lásku. Ty nikdy nezabudneš, že Ježiš toľko trpel i zomrel za teba a že v každej svätej omši obetuje svojmu nebeskému Otcovi svoje ukrižované telo a svoju krv vyliatu za teba.

Teda v obete svätej omše i v obete kríža je ten istý Ježiš Kristus, náš Pán, ktorý sa obetuje a býva obetovaný. Keď náš Božský Vykupiteľ zomrel na kríži, bol to on sám, ktorý seba obetoval; židia boli len prostriedkami (nástrojmi), ktorých k dokonaniu svojej obety použil. Takým spôsobom je to zase len on sám, ktorý sa vo svätej omši obetuje: kňazi sú len Jeho sluhami a námestníkmi. Oni keď prinášajú obetu svätej omše, vykonávajú len Jeho rozkaz: Toto čiňte na moju pamiatku.

Z tohoto dôvodu kňaz vyslovuje zázračné slová svätej premeny nie vo svojej osobe, ale v osobe a v mene Ježiša Krista. On nehovorí: Toto je telo Kristovo. Toto je kalich krvi Kristovej. Ale: Toto je moje telo... Toto je kalich mojej krvi.

Z toho pochádza aj to, že obeta svätej omše neprestáva byť Bohu nekonečne príjemnou aj vtedy, keď ju prináša hoci aj nehodný kňaz, lebo skutočným obetníkom je Ježiš Kristus. Alebo kto by pochyboval o tom, že ten, kto rukou svojho sluhu udeľuje almužnu, vlastne ju sám udeľuje a že takto udelená almužna nestratí zásluhu, hoci by sluha bol akokoľvek hriešnym a nešľachetným.

Tak je Ježiš Kristus pravým kňazom naveky podľa rádu Melchizedechovho, lebo On je ten, ktorý každý deň. ba každú hodinu na celom svete skrze ruky námestníkov obetuje svätú omšu. Proroctvo Staréo zákona, proroctvo Malachiášovo, sa úžasne splnilo: Od východu slnka až na západ veľké je meno moje medzi národmi a na každom mieste obetuje sa môjmu menu obeta čistá. (Mal 1, 11) Lebo počet katolíckych kňazov je asi 500 000. Títo roztrúsení po celom svete, prinášajú tú istú obetu kríža od východu slnka až na západ, každú hodinu, vo dne v noci, na každom mieste, vo všetkých kútoch sveta. A tak táto obeta trvá nepretržite. Ak sa skončí na jednom mieste, už sa začína na druhom. Jedna svätá omša ide za druhou: kňazi prichádzajú a odchádzajú; veriaci sa menia podľa svojej reči, farby a národnosti - len obeta ostáva tá istá, Ježiš Kristus, kňaz-obetník i obeta súčasne.

Obetovanie svätej omše

A na tejto obete, ktorá bez prestania, vo dne v noci sa Bohu obetuje, máš aj ty ako dieťa katolíckej cirkvi svoj podiel. Aká je to pre teba potešiteľná myšlienka, keď vieš, že každú hodinu, tak vo dne i v noci, sa na niektorom mieste sveta i za mňa obetuje Najsvätejšej Trojici Pán a Boh môj!

Z ohľadom na tie mnohé a veľké milosti, ktoré sebe a iným zaslúžiš, nikdy nezmeškaj seba i iných ľudí, konkrétne svojich, odporúčať do tých mnohých svätých omši, ktoré sa na celom svete Bohu obetujú. Môžeš to urobiť týmito slovami: Ó svätý trojjediný Bože, obetujem Tebe všetky sväté omše, ktoré budú dnes na celom svete konané, na slávu Tvoju a na spasenie i požehnanie moje a všetkých ľudí. Amen.

Ale obeta kríža a obeta svätej omše majú nielen jedného a toho istého obetníka, lež ako sme to už počuli, v obidvoch je i jedna a tá istá obeta. Bol to sám Kristus, ktorý za nás obetoval seba na kríži, a zase je to Kristus sám, ktorý seba obetuje vo svätej omši za nás. Vo svätej omši pri svätom premenení neobetuje sa chlieb a víno, ale sám Ježiš Kristus; lebo akonáhle kňaz nad chlebom a vínom vyslovil slová premeny, už na oltári nie sú chlieb a víno, ale len najsvätejšie Telo a predrahá Krv Krista Pána zjednotené s Jeho Božstvom.

Veriaci kresťan sa nebude pýtať: Ako sa to stane? On dobre vie: Duch Svätý vyslyšal modlitbu kňazovu a zostúpil na chlieb a víno, a moc Najvyššieho zatieni ich a vykoná prepodivnú premenu. Lebo u Boha niet nič nemožné!, hovorí P. Hattler v knihe Presvätá obeta svätej omše.

Teda skrze túto premenu sa Boh-človek Ježiš Kristus stáva skutočne a podstatne prítomným. K Nemu kňaz v prefácii volá: Sláva, česť tomu, ktorý prichádza v mene Pánovom. Jemu platí to slávnostné ticho v kostole; pred ním sa zohýňajú kolená, klopia sa oči, skláňajú sa hlavy; Jemu zvoní zvonček pri oltári a zvoní zvon z veže; a Jemu bijú v ústrety srdcia všetkých sŕdc. Všetko nám hovorí: Boh je teraz pri nás!

I keď nemáš to šťastie, že by si Ho na svoje vlastné oči mohol vidieť, za to máš iné šťastie, iné blaho. Len si pomysli na to, čo Spasiteľ sám povedal apoštolovi Tomášovi: Blahoslavení tí, ktorí nevideli a predsa uverili.

Iba spôsob obetovania je v oboch prípadoch rozdielny. Na kríži sa náš Božský Spasiteľ obetoval krvavým spôsobom; lebo zomrel a vylial svoju predrahú krv až do poslednej kvapky. Ale keďže raz zomrel, už viac trpieť a zomrieť nemôže; lebo Jeho Telo, ktoré po zmŕtvychvstaní na seba vzal, je telo oslávené, a preto utrpenia i smrti neschopné. Preto sa Kristus Pán vo svätej omši už neobetuje krvavo, ale nekrvavo, to jest On už skutočne nezomiera, už nevylieva svoju Krv, ako to urobil na kríži.

Ale hoci vo svätej omši už niet krvavej obety, predsa je ona opravdivou obetou, lebo Kristus Pán sa v nej obetuje opravdivo a skutočne pod rozdelenými spôsobmi chleba a vína. Obetná smrť Krista Pána na kríži spočívala v tom, že Jeho Krv bola celkom oddelená od tela; vyliatím tejto krvi bola obeta dokonaná. Toto oddelenie krvi od tela Kristovho sa deje obrazne i vo svätej omši. Keď totiž kňaz pri svätom premieňaní hovorí slová premeny, vtedy je na oltári prítomné Kristovo Telo pod spôsobom chleba a Kristova Krv je prítomná pod spôsobom vína. Ježiš je síce s Božstvom i s človečenstvom, s Telom i s Dušou, s Telom i s Krvou prítomný tak vo svätej hostii ako i v kalichu, ale tým činom, že spôsoby sú rozdelené, každý o sebe predstavuje akoby oddelenie Tela od Krvi a spôsob chleba (ako niečo pevného, pokrm) predstavuje len Telo Kristovo, a spôsob vína (ako niečo tekuté, nápoj) nepredstavuje Telo Kristovo, ale len Jeho Krv, teda Krv oddelenú od Tela. Teda Ježiš je na oltári tak prítomný pod obrazmi krvavej smrti, to jest je tak predstavený ako na kríži zomrel, kde sa Jeho predrahá Krv odlúčila od Jeho presvätého Tela. Keď teda pri svätej omši sú tieto dva spôsoby chleba a vína viditeľne od seba oddelené, týmito oddelenými spôsobmi sa obrazne sprítomňuje a v istom ohľade obnovuje oddelenie krvi od tela a tak teda aj násilná obetná smrť Spasiteľova na kríži.

V nedeľu a vo sviatok svätú omšu nábožne počúvať

Svätá omša je teda nekrvavé obnovovanie krvavej obety na kríži, v ktorej pod obrazmi, ktorými sa predstavuje tajomné zabitie baránka Božieho a v ktorých sú pravé Telo a pravá Krv Ježiša Krista skutočne a podstatne prítomné a za nás bývajú obetované. Čo náš Božský Spasiteľ zo svojej nekonečnej lásky a zo svojho milosrdenstva raz urobil na Golgote, kde na kríži obetoval seba za všetkých ľudí, to robí bez prestania na celom svete vo svätej omši. Nekrvavým spôsobom obetuje seba za nás, ako sa za nás obetoval na krížií spôsobom krvavým. Túto pravdu, plnú útechy, vypovedal tridentský koncil týmito slovami: V tejto Božskej obete, ktorá sa vo svätej omši obetuje, je prítomný a spôsobom nekrvavým sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža sám seba raz obetoval spôsobom krvavým. Lebo je to jedna a tá istá obeta a ten samý sa teraz obetuje skrze službu kňazov, kotrý sa vtedy obetoval na kríži, len spôsob obetovania je rozdielny. (Sed. 22. hl. 2)

Ak je obeta svätej omše a obeta kríža tou istou obetou, z toho nevyhnutne vyplýva, že tá ako má nekonečný význam, rovnakú cenu, že tá ako táto je Najvyššiemu nekonečne príjemná a milá a že teda niet ničoho nad obetou svätej omše, čo by bolo svätejším, čo by Boha vo vyššom stupni oslavovalo a nám k večnému spaseniu viac osožilo. A toto je dôvodom, prečo naša svätá cirkev prikazuje veriacim zúčastniť sa obzvlášť v nedeľu a vo sviatok svätej omše.

Avšak aké smutné je to, že mnohí katolíci si len z lenivosti a ľahostajnosti nevšímajú tento príkaz, alebo bez náležitej zbožnosti a úctivosti bývajú prítomní na svätej omši! Aké smutné je, že mnohí katolíci v týždni (v pracovné dni), hoci majú čas i príležitosť, z lenivosti a nedbalosti žiadne milosti a žiaden úžitok z toho prúdu milostí nečerpajú! Milý čitateľu, ty tak nerob! Radšej vždy nasleduj svätých, ktorí ustavične a usilovne k svojmu prospechu užívali túto studnicu milostí a nevedeli sa nasýtiť zvelebovaním svätej omše. Spomeniem niektorých, ako sa o nej vyjadrovali.

Svätí o svätej omši

Pozri sa na tie vločky snehu ako v zime v tisícoch na zem padajú! Toľko je milostí, ktorých sa skrze svätú omšu živým dostáva. Pozri na tie kvapky rosy, ktoré zavčas rána sa spúšťajú na zem a osviežujú kvety, toľko milostí je vo svätej omši pre zomrelých, ktoré ich plameň hasia a ich k občerstveniu večnému prinášajú, píše svätý Bonaventúra.

Veru žiadna ľudská výrečnosť nie je v stave vyložiť, aké hojné ovocie z obetovania omše svätej vyrastá. Tu sa hriešnik s Bohom zmieri, spravodlivý sa ešte viac ospravedlňuje, tu sa zásluhy hromadia, tu sa čnosti rozmnožujú, tu sa premáhajú pokušenia, tu sa dvíhajú padnutí, tu sa slabí občerstvujú, tu sa zomrelí z múk svojich vyslobodzujú, volá svätý Vavrinec. Všetko chvála tvorov, všetky poklony, chválospevy a oslavy anjelov, všetky chvály a vďaky ľudí, všetky ich dobré skutky a kajúcne činy, ba i za Boha utrpená mučenícka smrť, to všetko spolu neprináša Bohu toľko úcty, koľko sa mu jej dostáva v jednej jedinej svätej omši, hovorí svätý Alfonz z Ligouri.

Tak zmýšľali svätí o svätej omši. Keby len podľa ich príkladu všetci katolíci vždy uvažovali, čo je vlastne svätá omša, akú cenu má, aké nekonečne veľké poklady si môžu skrze ňu nadobudnúť! Iste by to potom na svete inak vyzeralo; hnev Boží by utíchol a milosti by potokmi tiekli.