Patróni Slovenska

Slovensko sa nachádza v srdci Európy. Jej svätí a blahoslavení sú tým bijúcim srdcom, ktoré stále bije v srdciach ľudí. Povedzme si o nich viac.

Hlavnou patrónkou Slovenska je Sedembolestná Panna Mária, ktorej sviatok slávnostne oslavujeme 15. 9. v meste Šaštín. Každý rok sa tam národ verný Matke Božej stretáva, aby si pripomenul, že Ona je tou najlepšou patrónkou, ochrankyňou a pomocníčkou v utrpení a bolestiach. Kto sa dá pod Jej ochranu, môže čakať zázraky.

Ďaľšími dôležitými patrónmi Slovenska a Európy sú svätí Cyril a Metod. Svätý Gorazd je prvý svätý na území Slovenska a priamy nástupca svätého Metoda. Svätí Andrej-Svorad a Benedikt (pustovníci zo Skalky) nám ukazujú, že cesta do neba je často tŕnistá.

Dosvedčila nám to aj blahoslavená Anna Kolesárová (* 14. 7. 1928 Vysoká nad Uhom, + 22. 11. 1944 Vysoká nad Uhom), ktorá zomrela preto, lebo sa nechcela oddať ruskému vojakovi na konci 2. svetovej vojny. Vybrala si radšej smrť, ako by mala zhrešiť.

Mučeníci pre vieru počas komunistického režimu na Slovensku sú blahoslavený Pavol Peter Gojdič, blahoslavený Vasiľ Hopko, blahoslavený Titus Zeman (gréckokatolícki kňazi a biskupi), blahoslavený Ján Havlík, či blahoslavená Zdenka Schellingová (rehoľníčka).

Sedembolestná Panna Mária (15. september.)

Sedembolestnú Pannu Máriu si uctievajú Slováci ako svoju Patrónku Slovenska. V iných krajinách je známa pod menom Bolestná Panna Mária - Virgo Maria Dolorosa. Sedem je symbolické číslo, Panna Mária mala vo svojom živote mnoho bolestí. Celý jej život je popretkávaný nečakanými, bolestnými udalosťami. Číslo sedem v biblickom slova zmysle znamená plnosť. Tradícia hovorí o siedmich bolestiach, ktoré Panna Mária vo svojom živote prežila.

Prvé stopy sviatku Sedembolestnej Panny Márie sú z 15. storočia (1412). Hovorilo sa o ňom na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom. Pre celú Cirkev bol ustanovený pápežom Benediktom XIII. v roku 1727. Ten istý pápež povolil, aby sa Sedembolestná Panna Mária uctievala ako Patrónka Slovenska. Najväčšou národnou svätyňou Sedembolestnej Panny Márie je u nás bazilika minor v Šaštíne. Dejiny tohto chrámu siahajú do roku 1564. Za baziliku minor bola vyhlásená pápežom Pavlom VI. v roku 1964. Ten istý pápež v roku 1966 riadne ustanovil a vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú Patrónku Slovenska.

Svätí Cyril a Metod (vierozvestovia, učitelia, patróni Slovenska a Európy, 5. júl.)

Boli šíritelia kresťanskej viery a vzdelanosti v ľudu zrozumiteľnom jazyku. Patróni Slovákov a Európy. V roku 867 obhájili pred pápežom Hadriánom II. svoje učenie a staroslovienčinu ako liturgický jazyk. Krátko pred smrťou prijal Konštantín v Ríme rehoľné meno Cyril. Ich sviatok slávime na Slovensku 5. 7. V meste Nitra býva v tento deň slávnostná svätá omša.

Konštantín - Filozof (svätý Cyril): Jeden z najvzdelanejších učiteľov východorímskeho Cisárstva. Pred príchodom na naše územie vytvoril pre Slovákov písmo - hlaholiku. Spolu s bratom Metodom a žiakmi preložili biblické texty a štvorevanjelium. Napísal k nemu poetický predhovor - Proglas, ktorý sa stal veľbásňou IX. storočia. Je autorom ďaľších bohoslužobných a literárnych diel.

Svätý Metod - Zákonodarca: V misijnej činnosti uplatnil Metod aj svoje právnické vzdelanie. Preložil civilné právne ustanovenia - Súdny zákonník pre svetských ľudí, i cirkevné Nomokánon. Za jeho pôvodné dielo sa považuje spis Napomenutie vladárom.

Svätý Gorazd a spoločníci (27. júl.)

Svätý Gorazd bol prvým a priamym nástupcom svätého Metoda v správe školy a aj arcibiskupstva. Bol tretím apoštolom Slovákov, popri svätom Cyrilovi a Metodovi. Je najstarším známym kňazom a svätcom nášho pôvodu. O živote svätého Gorazda vieme málo, o živote jeho spoločníkov - Klimenta, Angelára, Nauma a Sávu ešte menej. Gorazd bol druhým Slovákom, ktorý trpel za vieru (prvý bol Slavomír, príbuzný Rastislava a Svätopluka v roku 871). Je prvým Slovákom, o ktorom kresťanská tradícia zachovala povesť svätosti. Nositeľ písomníctva a vzdelanosti. Predpokladá sa, že bol autorom alebo spoluautorom spisu Život Metodov.

Svätý Kliment Ochridský: Žiak Konštantína a Metoda a ich blízky spolupracovník na Morave. Pravdepodobne je spolubratom spisu Život Konštantínov. Po vyhnaní z Moravy odišiel do Macedónie a pri Ochridskom jazere založil a viedol školu, vychovával kňazov, pokračujúc v práci svojich učiteľov. Pozoruhodná je jeho poetická Pochvala Cyrilovi Filozofovi.

Svätý Naum: Žiak Konštantína a Metoda. Pôsobil ako kňaz a učiteľ na moravskom učilišti. Po vyhnaní z Moravy sa stal významným predstaviteľom literárnej školy v Ochride. Pripisuje sa mu autorstvo spisu Obrana slovanského písma / O písmenách. Známy je pod menom mních Chrabr.

Svätý Sáva: Žiak a nasledovník vierozvestov, biskup. Po odchode z Moravy sa stal predstaviteľom východného obradu. Pripisuje sa mu autorstvo kánonu v 8. a 9. piesni v Službe Cyrilovi, napísanej Cyrilovými žiakmi pri jeho pohrebe v Ríme.

Svätý Angelár: Žiak a najmladší z učeníkov. Po Metodovej smrti spolu s ostatnými vyhnaný z Moravy. Odišiel na slovanský juh. Pravdepodobne pôsobil v kláštore a škole založenej Klimentom Ochridským.

Pustovníci zo Skalky

Svätý Andrej Svorad: Svorad pochádzal pravdepodobne z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v maldosti ako mních. Už pred 13. storočí tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostal rehoľné meno Andrej. Po istom čase spoločného života sa utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Benedikta. Andrej Svorad žil veľmi prísnym asketickým životom. Zvlášť sa postil cez Pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku Pôstu si vyžiadal od opáta 40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia.
Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Na svojom tele nosil reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do jeho tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.
Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej Katedrále svätého Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálfiovom relikviári z roku 1674.

Svätý Benedikt: Benedikt bol žiakom svätého Andreja Svorada. Pochádzal z najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbdali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Benedikt len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre, ktorý už v tom čase mal titul baziliky.
Najstaršie zobrazenie svätého Svorada pochádza od autora Legendy biskupa svätého Maura pochádzajúceho z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Péči v 11. storočí.

Blahoslavený Pavol Peter Gojdič

Rodiskom biskupa Gojdiča sú Ruské Pekľany, kde sa narodil (17. júl 1888) v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Tu ho otec pokrstil na meno Peter. Rodinná atmosféra, vytváraná hlbokou zbožnosťou a vernosťou kresťanským tradíciám bola veľmi priaznivá na jeho formovanie. Po získaní základného vzdelania v Cigeľke, kde bol otec farárom a v Prešove, pokračoval na gymnaziálnych štúdiách v Prešove. Tu ho môžeme vidieť nielen ako usilovného študenta, dychtiaceho po nových vedomostiach, ale aj ako hlboko veriaceho a zbožného mladíka a vynikajúceho športovca. Z tohto obdobia má študent Peter Gojdič niekoľko vyznamenaní za najlepší výkon v športových súťažiach. Príklad vzorného mladíka bol natoľko účinný a zasiahol srdcia jeho spolužiakov, že pri rozhodovaní vykročiť na duchovnú dráhu sa ho rozhodli viacerí nasledovať. Teológiu začína študovať v Prešove a od roku 1908 v Budapešti. V novom prostredí si svojou zbožnosťou a skromnosťou získal sympatie mnohých spolubratov a profesorov. Už v tomto čase bola uňho výrazná úcta k Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Dňa 27. augusta 1911 ako slobodný bol vysvätený za kňaza. Aj napriek túžbe žiť v tichu kláštorných múrov - rehoľné sľuby zložil 10. marca 1924 - a pracovať na vlastnom posvätení, 7. septembra 1926 ho vymenovali za apoštolského administrátora v Prešove. Na biskupa bol konsekrovaný v starobylom rímskom Chráme svätého Klementa. Biskup Gojdič s veľkou horlivosťou začína viesť diecézu, ktorá v roku 1930 mala 213 701 gréckokatolíkov na celom území ČSSR. Nainscenované vyhlásenie 28. apríla 1950 pripojilo Gréckokatolícku cirkev bez súhlasu jej hierarchie a veriacich k pravosláviu. Biskup Pavol Gojdič bol zatknutý ešte v ten istý deň a o niekoľko dní neskoršie aj jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko. Týmto dňom začali kruté represálie proti verným kňazom a veriacim, ktoré trvali až do roku 1968 a v inej forme obmedzovania až do roku 1989. Väznený bol vo Valdiciach, Ilave a Leopoldove, kde aj zomrel (17. júl 1960) v deň svojich narodenín, ako to sám predpovedal. Pochovaný bol na väzenskom cintoríne. Vznešený sarkofág v prešovskej katedrále, kam boli jeho telesné pozostatky prenesené, je prejavom veľkej lásky a hlbokej úcty veriacich Gréckokatolíckej Cirkvi voči svojmu biskupovi - mučeníkovi. Beatifikovaný bol 4. novembra 2001 pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme.

Blahoslavená Zdenka Schellingová

Sestra Zdenka z Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža, rodným menom Cecília Schelingová, sa narodila (24. 12. 1916) v Krivej na Orave ako desiate z jedenástich detí rodičov Pavla a Zuzany. Po skončení 8-ročnej ľudovej školy 6. júla 1931 nastúpila ako kandidátka v Inštitúte milosrdných sestier Svätého kríža do Podunajských Biskupíc a 30. 1. 1937 zložila prvé rehoľné sľuby. V rokoch 1937 - 1940 pracovala na RTH, internom oddelení kliniky v Štátnej nemocnici v Bratislave, neskôr ako laborantka v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici. Ráno 29. februára 1952, po odhalení pripravovaného nočného úseku rímskokatolíckeho kňaza Štefana Koštiala, určeného k transportu na Sibír, kde by bol popravený. Štátna bezpečnosť zatkla sestru Zdenku. Väznili ju v Justičnom paláci v Bratislave, kde ju podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením. Ďalej bola väznená v Rimavskej Sobote, v Pardubiciach, v Brne, vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci, kde sa stretla s pani Helenou Kordovou-Wildeovou, ktorej zverila dôležité podrobnosti, predovšetkým o utrpení vo vyšetrovacej väzbe. Keď ma zaistili, moje vyšetrovanie sa začalo kopancami. Potom ma vhodili do akéhosi koryta s chladnou vodou, ešte oblečenú v šatách. Pocítila som strašnú bolesť vo vnútornostiach, lebo ozrutná noha chlapa tisla moje telo ku dnu koryta. Na chvíľu mi vyzdvihol hlavu, aby som sa celkom nezadusila. Potom mi nohou zase tlačil telo ku dnu koryta. Stratila som vedomie. Zobudila som sa na betóne v tmavej miestnosti. Zimnica lomcovala mojím zmrazeným telom. Ale ešte som žila... Zrazu sa otvorili dvere a dvaja ma za vlasy odtiahli do vedľajšej miestnosti. Tam zo mňa strhli šaty, zaviazali mi ruky a takto obnaženú ma vytiahli škripcom nahor. Nakoniec ma zavesili na skobu upevnenú na plafóne. Prišli ďaľší traja chlapi a revali na mňa ako zvery. Chceli, aby som prezradila, kto mi pomáhal pri oslobodení kňaza z nemocnice. Začali ma biť obuškami, pokým som nestratila vedomie. Prebudila som sa zavinutá v plachte a vrecoviny. Na plachte boli krvavé škvrny, krv presakovala z mojich rán. Mala som pocit, že som vo zvieracej kazajke. Neviem, koľko času ubehlo, kým ma znovu nevytiahli na skobu v plafóne... Dňa 17. júna 1952 bola odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv. Z väzenia v Prahe bola 16. 4. 1955 ako ťažko chorá prepustená a prijatá do nemocničného ošetrenia v Trnave. Zomrela 31. 7. 1955 o 7:45 hodine zaopatrená sviatosťami na onkologickom oddelení so slovami: Boh tak chce, nech sa stane Božia vôľa! Dožila sa necelých 39 rokov. Blahorečená bola Svätým Otcom Jánom Pavlom II. v Bratislave-Petržalke 15. septembra 2003.